Nastala zima. Celú krajinu zahalila biela snehová prikrývka. Na stromoch sa objavila čerstvá snehová perina. Teplomer ukazoval pod nulou a na oknách sa robila námraza. Zima presne taká, aká má byť. Všetky deti z dediny sa zhromaždili na neďalekom kopci, aby si vyskúšali svoje sánky a boby. Boris sa tiež vydal na kopec.
Bol to chlapec neposedný a plný energie. Nemohol sa dočkať, až vytiahne svoje sánky a prvýkrát v tomto roku sa na nich prevezie. Boris bežal do stodoly za domom, kde mal schované sánky. Otvoril dvere, vbehol dnu ako veľká voda, rýchlo schmatol sánky a utekal von. Keď už bol takmer vonku, počul v stodole čudné zvuky. Zastavil sa a počúval, odkiaľ prichádzajú. K zvukom sa pridávalo šuchotanie a fučanie.
Boris zavrel dvere stodoly a potom sa do ticha spýtal: „Je tu niekto?“ Nikto neodpovedal. „Haló, je tu niekto?“ Boris sa spýtal znova. Bol zvedavý a vôbec sa nebál. Po chvíli sa začalo zdvíhať seno, ktoré bolo v stodole. Boris tam uvidel dva malé čierne ňufáky. Urobil drep a prikrčil sa, aby na seno lepšie videl. Ňufáky začali vyliezať zo sena a Boris uvidel dva jazvece.
„Čo tu robíte? Nebojte sa, neublížim vám,“ prihovoril sa Boris jazvecom. Jazvece sa k nemu pomaly približovali. Potom jeden z nich prehovoril: „Sme bratia. Jazvece vždy na zimu zaliezajú do svojich brlohov a väčšinu zimy prespia. Ale tentoraz sa nám to nepodarilo. Zima prišla príliš rýchlo a teraz je naša nora zasypaná snehom a my sa nemôžeme dostať dnu. Tak sme sa schovali tu v stodole v sene. Sme unavení. Mali by sme ísť spať. Tak sa na nás nehnevaj!“
„Ja sa vôbec nehnevám. Pomôžem vám.“ Boris odložil sánky a pustil sa do práce. V sene pripravil dve miestečka a pekne ich prikryl rôznymi dekami a potom ešte suchou trávou. „Tu môžete prespať celú zimu. Bude vám teplo. Budem vás stále kontrolovať, aby ste boli v bezpečí,“ povedal Boris jazvecom.
„Ďakujeme, zachránil si nás!“ nadšene vykríkli jazvece a skočili do svojich brlohov. Schúlili sa do nich a hneď zaspali. Boris ešte chvíľu počkal, kým sa uistil, že obaja spia, a potom sa vydal na kopec. Keď sa vrátil zo sánkovačky, potichu odložil sánky do stodoly a skontroloval oboch spáčov. Bol veľmi rád, že im mohol pomôcť a že vďaka nemu niekde nezmrzli od vyčerpania.
Boris celú zimu chodil jazvece kontrolovať. Vždy potichu, aby ich nevyrušil zo spánku. Keď sa po zime začal sneh topiť bolo to pre jazvecov znamenie, že už môžu ísť do lesa.
Nájsť si brlohy, potravu a ďalšie jazvece z rodiny.
Preto jedného dňa Boris uvidel v stodole len prázdne brlohy. Najprv bol z toho smutný, že sa s ním jazvece neprišli rozlúčiť. Keď však za nejaký čas prišiel do stodoly po nejaké náradie, na zemi ležala malá škatuľka. Bola krásne zabalená a bol na nej prilepený malý lístok. Boris vzal škatuľku do ruky, rozbalil ju a vnútri našiel krásne rolničky.
Potom vzal lístok a na ňom stálo: „Toto sú rolničky na tvoje sánky, aby boli ešte lepšie. Veľmi ti ďakujeme, že si nás zachránil. Tvoje jazvece. Boris bol nadšením bez seba. Okamžite pripevnil rolničky na svoje sánky a tešil sa, až opäť napadne sneh a on sa na nich bude voziť na kopci. S rolničkami boli ešte krajšie! Bol veľmi rád, že vtedy jazvecom pomohol, a bol odhodlaný kedykoľvek to zopakovať.
