Ďaleko odtiaľto, v krajine zvanej Aljaška, žije svorka psov. Nie je to obyčajná svorka. Sú to psy, ktoré majú medzi sebou silné puto, spolupracujú spolu a často si navzájom zachraňujú život. Tieto psy majú neobyčajnú prácu. Každý z nich má na sebe zvláštne viazanie. Žiadne obyčajné vodítka, je to postroj, ktorý spája všetky psy vo svorke. Spoločne ťahajú za sebou sane, na ktorých stojí ich pán s nákladom.
Ťahať takéto sane, a k tomu na Aljaške, nie je jednoduché. V tejto krajine je obrovská zima, všade je veľa snehu a veľký mráz. Svorka psov musí mať veľkú silu a predovšetkým si musia navzájom pomáhať, aby mohli ťahať sane s nákladom a svojím pánom.
Psia svorka musí byť nielen silná, ale aj chytrá. A musí poslúchať svojho pána. Ten musí na oplátku mať svojich psov veľmi rád a dať im všetko, čo potrebujú. Len tak budú vedieť, že si vždy pomôžu, ako to urobili nedávno na ceste okolo hôr.
Bolo skoro ráno, keď sa poštár a jeho psy vydali na osudovú cestu. Naložil balíky na sane, svorke nasadil postroje, pevne ich priviazal k saniam a tiež k sebe, aby sa cítili pohodlne, a vyrazil. Spoločne prechádzali krásnou zasneženou krajinou. Bolo skoré ráno, pusté, nebolo vidieť ani živej duše. Len sem-tam okolo nich preletel vták.
Poštárove psy boli silné a poslušné. Bežali krásne vedľa seba, akoby boli jeden. Keď minuli malú dedinku, odbočili na cestu okolo hôr. Nebezpečný to úsek! Ale iná cesta tadiaľ neviedla. Všetko bolo v poriadku a už boli takmer na konci hôr, keď zrazu z vrcholu padol sneh. Obrovská kopa snehu. Takmer lavína. Zrútila sa na sane s poštárom a balíčkami.
Psy sa zastavili. Obrátili sa dozadu. Keď videli, čo sa stalo, nemohli uveriť vlastným očiam. Ich pán, nehovoriac o saniach bez stopy. Všetko zavalené pod hromadou snehu. Psy neváhali. V tej chvíli ako verní a šikovní priatelia začali spoločne ich pána vyhrabávať. Labky im kmitali v kope snehu.
Psy vedeli, že záleží na každej sekunde. Museli čo najskôr nájsť svojho pána. Po chvíli labkami narazili na jeho oblečenie. Zaborili papule do snehu a snažili sa poštára vytiahnuť. Odtiahli ho na kraj cesty. Aby mu bolo teplo, všetci si ľahli okolo neho a na neho. Doslova ho obľahli svojimi trupmi.
Za niekoľko minút ich teplo preniklo až k pánovi. Pomaly sa prestal triasť a otvoril oči. Rozžiaril sa šťastím, keď spoznal, ako ho jeho verní priatelia zohrievajú.
„Ďakujem vám, priatelia, bez vás by som pod snehom zostal uviaznutý,“ vďačne hladkal svoju psiu svorku.
Ešte v ten istý deň poštár dokončil svoju cestu. Len vďaka svojim psím priateľom. Nikdy na nich nezabudol a na oplátku sa o nich staral, ako najlepšie vedel.
