A bolo po prázdninách. Zimné prázdniny ubehli ako voda a deti museli ísť opäť do školy. Stále sa však tešili na popoludňajšie šantenie na snehu. Nemohli vydržať sedieť v laviciach, pretože sa tešili na kopec. To však ešte netušili, čo ich čaká.
V škole zazvonilo posledný krát a všetky deti sa vyrútili zo školy. Keď však vybehli von, namiesto bielej snehovej prikrývky ich čakali hnedé polozmrznuté kaluže. Sneh sa začal topiť. V rýchlosti sa všetci rozbehli domov, urobili si domáce úlohy a vybehli na kopec. Museli vidieť, ako to tam vyzerá.
Všetky deti sa zhromaždili na kopci a nemohli uveriť vlastným očiam. Sneh pomaly mizol. Namiesto bielych bobových stôp začala vykukovať hnedastá zem a tráva. „To nie! To nemôže byť pravda! Ešte stále má byť zima!“ kričali deti jedno cez druhého.
Potom však Andrejkovi niečo napadlo. Najmenšeho chlapca zo skupiny kamarátov na kopci. „Mám nápad. Viem, ako zachrániť zimu, ako sa postarať o to, aby snežilo. Musíme zavolať pani Zimu,“ povedal Andrejko a už sa chystal ísť ktovie kam.
„Andrej, počkaj! Kam chceš ísť? Kde ju chceš hľadať? A ktovie, či vôbec existuje,“ zastavil ho jeden zo starších chlapcov. „Áno, existuje. Čítal som o nej v knihách a mama mi o nej rozprávala. Musíme ju nájsť a poprosiť ju, aby privolala viac snehu. Poďte, nájdeme ju v lese. Musíme ju zavolať,“ rozhodol Andrejko a išiel do najbližšieho lesa.
Keď deti prišli na okraj lesa, začali volať: „Pani Zima, ukáž sa, prosím! Potrebujeme tvoju pomoc!“ Chvíľu sa nič nedialo, ale potom sa zdvihol vietor a stromy sa začali ohýbať a šumieť vo vetre, akoby si šepkali. Deti stáli ako prikované a sledovali, čo sa deje. Potom sa zablesklo a pred nimi sa zjavila krásna biela pani. Trblietala sa, akoby bola z ľadu. Bola pokrytá nádhernými vločkami.
„Čo potrebujete, deti? Prečo ste ma zavolali?“ spýtala sa krásna biela pani. „Vy ste pani Zima?“ Andrejko nabral odvahu a opýtal sa. „Áno, som pani Zima,“ odpovedala pani pokojným hlasom. Andrejko sa úctivo uklonil, nadýchol sa a povedal: „Ďakujeme vám veľmi pekne, že ste sa nám ukázala. My sme deti tu z dediny. Veľmi by sme si želali sneh. Vieme, že je po Vianociach a prázdninách, ale ešte stále je predsa zima. Prosím, pomôžte nám. Nech ešte sneží!“ Pani Zima chvíľu mlčala. Premýšľala. Deti netrpezlivo čakali na odpoveď.
Potom sa usmiala a povedala: „Dobre. Prinesiem vám ešte sneh, ale musíte mi niečo sľúbiť.“ Všetky deti súhlasne prikývli a usmiali sa.
„Musíte mi sľúbiť, že vo mňa budete veriť a že ma budúci rok prídete pozdraviť. A ešte niečo. Dnes ste ma pekne poprosili a boli ste ku mne úctiví. Sľúbte mi, že sa takto budete správať ku všetkým dospelým. Vždy.“ Všetky deti všetko sľúbili, poďakovali a pekne sa rozlúčili.
Keď kráčali domov, padali na ne prvé snehové vločky. Po chvíli už po blate a kalužiach nebolo ani stopy. Všetko zakryl čerstvý sneh. Deti sa šťastne vyšantili na kopci a nikdy nezabudli na sľuby, ktoré dali pani Zime.
