Na okraji malej dediny, v chalúpke s chatrnou slamenou strechou žila chudobná vdova s dcérou. Okrem skromnej strechy nad hlavou a niekoľkých sliepok nemali nič. Väčšinou jedli len to, čo matka v lete nazbierala v lese, a jediné peniaze, ktoré mali, boli tie, ktoré dcéra zarobila predajom vajec na trhu. Za ne si mohli kúpiť aspoň chlieb a teplé topánky na zimu.
Jedného letného dňa sa matka necítila dobre, a preto sa do lesa vybrala zbierať jahody jej dcéra. Do zástery si zabalila krajec tvrdého chleba, vzala veľký hrniec a išla. Keď nazbierala plný hrniec lesných jahôd, sadla si k studničke, aby sa najedla. Vtom sa pri studni objavila stará žena v roztrhaných šatách. Vyzerala ako žobráčka.
„Moje milé dievča, nemala by si pre mňa kúsok chleba? Od včera som nemala v ústach ani kúsok jedla,“ poprosila starenka dievča.
„Čoby nie, starenka, dám ti kľudne aj celý krajec,“ odpovedalo dobrosrdečné dievča. „Len či pre Vás nebude príliš tvrdý,“ dodala starostlivo.
Starenka sa potešila: „Vďaka Bohu, moje milé dievča, vďaka Bohu! Ale keďže si mi pomohla, musím ti dať niečo na oplátku. Tu je hrnček. Nie je to len tak hocijaký hrnček, je čarovný. Ak mu povieš: „Hrnček, var!“, uvarí ti toľko kaše, koľko budeš chcieť. Keď máš kaše dosť, stačí povedať: „Hrnček, dosť!“ a hneď prestane variť. Musíš si len zapamätať, čo máš povedať.“ Len čo podala dievčatku hrnček, v ten moment zmizla.
Dcéra utekala domov, kde sa hneď zverila matke s podivným darom od starenky. Matka navrhla, že to musia hneď vyskúšať. Dcéra teda položila hrnček na stôl a nesmelo povedala: „Hrnček, var!“ To, čo ženy uvideli, bolo neuveriteľné. V okamihu bol hrnček naplnený ovsenou kašou až po okraj. Dcéra rýchlo povedala: „Hrnček, dosť!“ Kaša sa prestala v hrnčeku variť, ženy sa chopili lyžičiek a začali ochutnávať.
Hmmm, mňam! Kaša chutila božsky, žiadna zo žien ešte nezažila väčšiu pochúťku. Keď zjedli celú dávku uvarenej kaše a poriadne sa pooblizovali, dcéra ešte musela pozbierať vajcia od sliepok a bežať na trh.
Kým matka čakala doma na dcéru, pokukovala po čarovnom hrnčeku. A dostala hlad. Tá kaša bola takááá dobrá. Najradšej by si dala ešte jeden hrnček. A mladá stále nikde. Po chvíli to už matka nevydržala a hladne povedala: „Hrnček, var!“ Išla si po lyžičku, ale keď sa vrátila kaša už pretekala z hrnčeka na stôl. Z preľaknutia nevedela čo má robiť, a utekala pre veľký hrniec, aby doň pretekajúci hrnček vložila. No ale keď prišla s hrncom, kaša sa už tiekla zo stola na podlahu a razila si cestu po izbe.
Matka sa zo všetkých síl snažila zastaviť prúd kaše. Chrlila všetky príkazy, ktoré jej napadli, aby kašu zastavila. „Hrnček, prestaň!“, „Hrnček, zastav!“, „Hrnček, stop!“, „Hrnček, neštvi ma!“ Ale ani jedno z týchto zvolaní nebolo správne na zastavenie čarovného hrnčeka s kašou. A tak kaša začala zaplavovať celú chalupu a žena musela vyliezť na strechu a sadnúť si za komín, aby sa v tej kaši neutopila. Ale keby to tak skončilo len chalúpkou! Kaša sa vyvalila cez dvere a okná a začala sa všade rozlievať. Zaplavila cestu a okolie a v hrnčeku sa stále varila nová kaša. Chudobná vdova sledovala celú kašovú katastrofu zo strechy, ale nemohla urobiť nič viac než zalomiť rukami. Stále nevedela, ako hrnček zastaviť.
Ktovie, ako by sa celé utrpenie skončilo, keby sa jej dcéra práve nevrátila z trhu. Keď videla tú pohromu, duchaprítomne zvolala: „Hrnček, dosť!“Našťastie to boli tie správne slová na zastavenie toku kaše. Avšak po celej dedine jej už bolo viac než dosť. Roľníci, ktorí sa vracali z lopoty na poli, sa cez horu kaše nemohli dostať, museli sa k svojim domom prejesť.
Tak snáď im chutná kaša prišla po ťažkej práci vhod. Isté je, že chudobné dievča s dobrým srdcom vďaka hrnčeku už nikdy nemuselo byť hladné.
