V kúzelnej ríši, kde všetko ožíva a každé živé stvorenie má svoj hlas, sa z okvetného lístka narodilo malé dievčatko. Veľké bolo asi ako prst na ruke. Cez deň sa staralo o kvety a spievalo im. V noci spinkalo v orechovej škrupinke prikryté lístkom ruže. Všetci jej hovorili Palculienka.
Jedného dňa okolo kvetiny, na ktorej Palculienka bývala, skákala žaba. Keď Palculienku zazrela, pomyslela si, že by to bola akurát nevesta pre jej syna žabiaka. A tak Palculienku schmatla a odniesla ku rybníku, kde so synom žila. Ale žabiakovi sa Palculienka nepáčila, dokonca ju označil za škaredú. Odskákal znechutene preč do hustého rákosia a mama žaba sa ponáhľala za svojím synčekom, o Palculienku sa už nestarala.
Palculienka zostala sedieť uprostred rybníka na lekne a premýšľala, ako sa asi dostane na breh. Bola taká maličká, že by tam nikdy nezvládla doplávať. Z očí jej začali kanúť slzičky, keď tu jej ich sfúkol jemný vánok. Ten vytvoril svojimi krídlami nádherný motýľ, ktorý poletoval nad Palculienkou. „Prečo plačeš, dievča?“ spýtal sa jej. „Žaba ma sem odniesla a nechala ma tu. Ja teraz neviem, ako sa dostanem na breh,“ vypovedala mu Palculienka svoje nešťastie.
Motýlik sa usmial a vyzval Palculienku, aby mu vyskočila na chrbát. Potom ju odniesol na breh a vysadil na lopúchovom liste. Palculienka si uľavila, že nezostala opustená kdesi uprostred rybníka. Neradovala sa však dlho. Len čo zahnala smäd rosou, niečo nad ňou zavrčalo. Ten cvrčivý zvuk vydáva chrúst, ako trel krovkami o konce krídel. Drobučká Palculienka ho zaujala, schmatol ju teda a niesol preč. Ako tak letel, bzučal naň hmyz: „To nie je nevesta pre teba, chrúst. Veď má málo nôh a žiadne krídla.“ No a tak ju chrúst pustil na zem.
Palculienka sa pri páde trochu potĺkla a bola už vážne veľmi smutná. Od skorého rána, keď sotva otvorila oči, nemala ešte chvíľku pokoja. Stále ju niekto unášal. Zdalo sa ale, že sa na ňu konečne usmialo šťastie. Všimla si ju stará šedivá myš, a keď si vypočula jej príbeh, pozvala ju bývať k sebe do myšej diery. Stala sa Palculienkinou pestúnkou a starala sa o ňu ako o malú myšku. Tak si tam spokojne spolu bývali, až sa začalo schyľovať k zime.
Palculienka sa išla ešte prejsť po vonku, než napadne sneh, a našla na zemi ležať lastovičku. Veľmi sa zľakla, že už vtáčik nežije, ale potom si všimla, že dýcha. Lastovička bola len premrznutá, nestihla zavčasu odletieť do teplých krajín. Palculienka na ňu naskladala posledné listy trepotajúce sa ešte na stromoch a trela jej krídelká. Lastovička sa čoskoro prebrala k životu a ďakovala Palculienke za záchranu. Ponúkala jej, nech s ňou odletí k moru, kde je stále teplo, ale Palculienka nechcela opustiť svoju opatrovateľku.
So starou myšou potom prečkali v myšej komôrke celú zimu. Na jar konečne vybehla nadšene Palculienka znova von. Spievala a radovala sa. Pozoroval ju pri tom krtko a zmyslel si, že si tú malú speváčku vezme za ženu. Ale Palculienke sa nechcelo žiť s ním pod zemou, vo večnej tme. Krtko bol však neodbytný a chcel Palculienku zatiahnuť do svojho podzemného domčeka aj keby násilím. Našťastie sa práve vracala na jar lastovička, ktorú vtedy Palculienka zachránila. Keď videla, čo sa deje, zavolala na Palculienku: „Poď, Palculienka, vyskoč mi na chrbát.“ Palculienka sa rýchlo vyhupla lastovičke medzi krídla a tá ju odniesla na rozľahlú lúku plnú kvetov všetkých farieb a tvarov. Tam bola pred krtkom v bezpečí.
Čoskoro spoznala kvetinového škriatka, ktorý sa tu staral o kvety, čo Palculienka tak milovala. Škriatok bol len o chlp väčší ako Palculienka, a ako sa tak spolu starali o kvety na lúke, stali sa nerozlučnými kamarátmi a po čase k sebe obaja pocítili aj niečo viac. A tak sa na lúke konala veľká svadba. Všetko hralo farbami a na svadbu priletel motýľ, ktorý kedysi Palculienke pomohol, aj jej najlepšia kamarátka lastovička. Nemohla chýbať ani pestúnka myš. Nektár z kvetov tiekol prúdom a všetci sa veselili. Ostatne veselo bolo odvtedy na lúke už navždy.
