Ďaleko na západe vo westernovom mestečku žilo mladé dievča. Volalo sa Doli. Bolo to statočné a odvážne dievča. Doli nosila vlasy vždy spletené v dvoch vrkočoch a na hlave jej nikdy nechýbal kovbojský klobúk. V tomto meste sa jazdilo len na koňoch. Každý, kto tam býval, mal svojho vlastného. A samozrejme aj Doli mala svojho zvieracieho kamaráta. Bol celý hnedý, len medzi očami mal bielu škvrnu v tvare srdca.
Doli na ňom jazdila každý deň. Preháňali sa spolu po lesoch, cez rieky a potoky. Doli sa ale od ostatných dievčat v meste predsa len niečím líšila. Už ako bábätko sa narodila s chorými očami. Od mala nevidela vôbec nič. Pretože to bolo ale statočné dievča, nevadilo jej to. A nezabránilo jej to ani v tom, aby jazdila na svojom milovanom koni. Mala v ňom veľkú dôveru, a aj keď nerozprávali rovnakou rečou, rozumeli si.
Raz, keď bolo krásne slnečné popoludnie, vyšla si Doli so svojim žrebcom na prechádzku do lesa. Pretože nevidela, všímala si iné veci než tie bežne viditeľné, aby spoznala, kam idú. Najprv sa započúvala do bzukotu včiel z včelieho hniezda. Potom ucítila vôňu smoly, ktorá sa lepila na boroviciach okolo nich, a nakoniec počula po pravej strane šum malého vodopádu. Všetko si pamätala, aby vedela kadiaľ späť, okolo čoho má ísť. Doli presne vedela, akou cestou idú a ako sa vrátiť späť.
Zrazu sa ale zhoršilo počasie. Neuveriteľne rýchlo sa zdvihol silný vietor, privial mraky a zatiahlo sa. Slniečko sa schovalo a mraky sa zmenili na búrkové. Začalo pršať. Sprudka. Dážď silnel, vietor sa točil okolo Doli a hučal tak nahlas, že pre dievča na koni bolo ťažké zistiť, kadiaľ sa vrátiť domov. V tej búrke nepočula ani vodopád, ani včely z úľa. Necítila vôňou borovíc. Snažila sa niečo počuť, ale v silnom vetre a daždi to nešlo.
Chvíľu jazdili okolo a hľadali, kde sa schovať. Po pár minútach boli ale v koncoch. Celá premočená a vyčerpaná sa Doli položila na chrbát svojho milovaného koňa a povzdychla si: „Prepáč, kamarát. Nič nevidím. Nič nepočujem ani necítim. Nemám silu. Je mi zima. Neviem, kde sme. Zablúdili sme. Odpusť.“ Kôň poznal, že je to zlé. Z Doli vycítil, že je unavená a že má strach. Vedel, že teraz je to na ňom. On to nevzdá. Jeho milovaná Doli sa o neho stará, aj keď nevidí. Teraz nastal čas, aby sa on postaral o ňu. Rozhliadol sa teda okolo, nastražil uši aj svoj čuch a vydal sa na cestu domov.
Doli sa najskôr zľakla, kam to jej kôň mieri. Kam ju vezie? Ale pretože mu verila, nechala cestu na ňom. Kôň uháňal, čo mu nohy stačili. Dážď mu šľahal do očí a vietor sa ho snažil spomaľovať. On sa ale nedal. Chcel svoju Doli doviezť do bezpečia. Mal o ňu strach. A tak ho nič nezastavilo. Po nejakej dobe uvidel v diaľke rodné mesto. Zacítil vôňu svojej stajne. Jeho inštinkt ho nesklamal. Dokázal to. Doviezol Doli domov. Postaral sa o ňu.
Trvalo niekoľko dní, kým sa mladé dievča aj jej kôň úplne uzdravili. Boli premrznutí a vyčerpaní. Potrebovali čas, aby nabrali silu. Keď už sa Doli cítila dobre, prišla za svojim kamarátom do stajne. Pritúlila sa k nemu, pohladila ho oboma rukami, potom ho objala a pošepkala mu do ucha: „Ďakujem, zachránil si ma. Si ten najlepší priateľ.“ V tej chvíli žrebcom prestúpilo hrejivé teplo. Bolo to priateľstvo, ktoré k Doli cítil. A aj keď nevedel rozprávať, vedel, že jeho mladá jazdkyňa všetko spozná a rozumie mu. Bude ju chrániť a pomáhať jej. Bude ju voziť a bude sa za ňu pozerať na to, čo ona nevidí. Pretože tomu sa hovorí priateľstvo.
