V jednom jazierku žili žabí tatkovia a žabie maminky. A tí mali svoje žabie detičky. Pretože chceli, aby ich deti boli múdre, posielali ich do žabej školy. Žabia škola, to vám bolo miesto na hladine jazierka, kde sa husto rozrástlo lekno. Každá žabka si sadla na jeden list lekna a počúvala pani učiteľku.
Ten deň sa práve malé žabky učili abecedu. Pani učiteľka ju predriekala a žabky opakovali.
„Á, bé, cé, …,“ hovorila pani učiteľka.
Zatiaľ čo všetky žabky správne opakovali po pani učiteľke, zrazu sa do toho ozvalo hlasité zakvákanie: „Kvá, blé, blé, …“
To tak príšerne a schválne zle kvákala žabka Katka. A žabiak Miloš sa tomu chechtal.
„Ale no tak, deti, dávajte pozor a opakujte správne,“ napomenula ich pani učiteľka a znova začala predriekavať.
„Kvá, blé, blé, blé, uf, ech, ou,“ kvákal hlasno Miloš. Žabka Katka, ktorá sedela vedľa neho, sa tak smiala, že spadla z listu do vody.
„Obaja dostanete päťku, ak sa nenaučíte odriekať abecedu správne,“ pohrozila im pani učiteľka. „A už sa upokojte a dávajte pozor.“
Lenže tí dvaja stále len vystrájali a kvákali tie svoje nezmysly.
„Kvá, blé, blé, blé, uf, ech, ú, žaby sa tu radujú,“ spievali Miloš s Katkou a poskakovali po leknách.
Práve v tom čase išiel okolo jazierka veľký pes, bernardín Čižma. Chodil k jazeru často piť po tom, čo svojmu pánovi rozhryzol nové čižmy. Preto sa mu tak aj hovorilo.
Akonáhle si veľkého psa Čižmy žaba učiteľka všimla, hneď volala na žabky: „Deti, rýchlo do vody, aby vás nevypil.“
A behom chvíľky, že by ste sotva stihli dvakrát žmurknúť, všetky žaby naskákali do jazierka a schovali sa pod hladinou. Teda, všetky nie. Volanie žaby učiteľky nepočuli dve žabky. Určite uhádnete, ktoré to boli. No áno, Miloš a Katka. Pre svoje rečnenie, kvákanie a spievanie nepočuli tí dvaja vôbec nič. Dokonca si ani nevšimli, že ide pes. A keď si ho konečne všimli, bolo už neskoro.
Bernardín Čižma otvoril svoju obrovitú papuľu a začal hltať vodu, ako keby mesiac nepil. A ako pil, prehltol Miloša aj Katku. Potom sa odvalil do tieňa pod strom a uvelebil sa ku spánku.
Lenže Miloš a Katka ho v bruchu tlačili a ich kvákanie ho rušilo. Ale nie natoľko, aby tú svoju hubu zase otvoril.
„Miloš, čo budeme robiť? Kvákanie mu papuľu neotvorí,“ strachovala sa Katka.
„Ja viem, ako mu papuľu otvoriť. Musíme ho naučiť abecedu. Akonáhle povie „Á“, otvorí papuľu a my vyskočíme von.“
„To je nápad! Len či si spomenieme, ako je to správne. Mali sme viac počúvať žabu učiteľku.“
„Ak sa dostaneme von, tak už vždy budeme dávať v škole pozor,“ sľúbili si Miloš a Katka a pustili sa do toho.
„Á, bé, cé, dé, é,
žaby sú tu dve,
ef, gé, há a chá,
kvákajú, kvá, kvá,
Í, jé, ká, el, em a en,
vystrájajú celý deň,
ó, pé, qé, er, es,
žaby zožral pes,
té, ú, vé, dvojité wé,
v psom bruchu sú obidve,
ix, ypsilon, zet,
kvak tam a kvak späť.
Abecedu vykvákajú
celú naspamäť.“
Takto pekne to žaby zakvákali, a potom Miloš hlasno zvolal:
„Tak teraz ty, psisko. Ukáž či vieš abecedu!“
Pes Čižma sa zamyslel a začal spomínať. Už to bolo dávno, čo chodil do psej školy, napriek tomu si spomenul, ako tá abeceda začínala.
„Áááááá,“ zabručal a otvoril papuľu dokorán.
To bola tá chvíľa, na ktorú Miloš a Katka čakali. Jedným skokom vyskočili psovi z tlamy a po trávniku doskákali späť do svojho jazierka.
„Bééééé, to je ako bernardín, hehehe,“ začuli ešte mrmlať Čižmu, než sa ponorili pod vodu.
Druhý deň ich žaba učiteľka skoro nespoznala. Obaja ticho sedeli, počúvali a pozorne a správne opakovali všetky písmenká abecedy. A keď ich pani učiteľka vyvolala, aby odriekali abecedu naspamäť, Katka aj Miloš odrecitovali tú svoju básničku z psieho brucha. Obaja dostali jednotku s hviezdičkou a už nikdy žabu učiteľku nehnevali.
A Čižma? Ten ležal pod stromom až do tmy, než si spomenul na ďalšie písmenko abecedy. A možno by si ani nespomenul, keby sa na nebi neobjavil mesiačik ako srpček, ktorý nápadne pripomínal písmenko C.
