Bola raz jedna princezná menom Anabella. Princezná vyrástla na nádhernom zámku, ktorý sa týčil na kopci s výhľadom na celé kráľovstvo. Dedinčania, ľud kráľa Viktora, však opovrhoval kráľom i princeznou. Pravdou však bolo, že kráľ i princezná robili všetko pre to, aby si dôveru dedinčanov po jednej prehratej vojne opäť získali. Snažili sa ako vedeli, no dedinčania kráľovstvu neverili.
Krásna princezná bola smutná z toho, že ju jej ľud nemá rád a dúfala, že sa to jedného dňa zmení.
Každý deň si Anabella čítala knihy, alebo sa prechádzala kútmi zámku či po krásnych záhradách, ktoré mali. Najviac milovala privoniavať ku kvetom, ktorými bol zámok priam posiaty.
Bolo krásne slnečné ráno. Anabella sa naraňajkovala s otcom, kráľom Viktorom, a potom sa išla učiť do kráľovskej knižnice. Po škole sa vydala na svoju obľúbenú prechádzku záhradou. Ako sa tak Anabella prechádzala záhradou, zrazu sa potkla o malý kameň. Dopadla priamo na kopec machu. „Au!“ zvolala, keď dopadla na zem. „Počkať, čo to je?“ zamyslela sa princezná, keď si všimla, že pod hustým machom sa čosi skrýva. Bola to akási cestička. Anabella sa postavila, oprášila si krásne šaty a následovala cestičku zarastenú zeleným machom. Cestička viedla až do krásnej záhrady plnej červených ruží. Tak túto záhradu v zámku ešte veru nevidela. Celá záhrada bola schovaná, obrastená ružami a burinou. Anabella odtiahla preč burinu a predrala sa do stredu záhrady.
„Tu asi už dávno nik nebo,.“ povedala si princezná. V tom uvidela malý kamenný stôl, na ktorom ležal zlatý kľúč. Anabella nesmelo vzala kľúč do ruky a skúmala jeho podivné tvary.
„Túto záhradu vysadil môj otec, tvoj dedko, starý kráľ, pre tvoju babičku.“ zjavil sa za princeznou zrazu jej otec, kráľ Viktor. Otec jej potom vyrozprával príbeh o tom, ako jeho otec vysadil každý druh červenej ruže v tejto záhrade na počesť svojej manželky, ktorá ruže tak milovala. Anabella bola príbehom nadšená. Také krásne červené ruže veru už dávno nevidela. Každá mala iný tvar, no každá bola výnimočná. Anabella potom sľúbila ockovi, že táto záhrada ostane ich malým tajomstvom. Nech rastie tak, ako ich Anabellin dedko a kráľov otec vysadil.
„Našla som tu aj kľúč,“ ukázala mu kľúč dcérka. „Od čoho asi len je?“ zamyslel sa kráľ.
Potom sa Anabella a kráľ Viktor vydali späť na zámok hľadať zámok, do ktorého zvláštny zlatý kľúč zapadne. Keď už boli na dne svojich síl a prehľadali skoro každý kút zámku, Anabellu napadlo ešte jedno miesto, kde sa nepozreli.
„Neboli sme predsa ešte v knižnici!“ zvolala princezná a vydala sa spolu s ockom do kráľovskej knižnice. Rozhliadali sa po knižnici, keď im padol pohľad na obraz starých rodičov Anabelly a rodičov kráľa Viktora. Kráľ posunul obraz, za ktorými sa skrývali malé dvierka.
Za týmito nenápadnými dverami sa nachádza stará malá truhlička, v ktorej ležala malá harmonika. „Skoro som zabudol. Na túto harmoniku hrával môj otec, tvoj dedko, na zábavách po celom zámku. Harmonika hrala hlasno, no krásne. Vždy keď dedinčania pod zámkom začuli hrať jeho harmoniku, s radosťou sa na veselicu pridali. Dvere mali na zámku vždy otvorené. Táto harmonika spájala všetkých, či bohatých, či chudobných,“ povedal jej kráľ o hudobnom nástroji, ktorý našli. „To je to! To spojí náš ľud opäť dokopy,“ odvetila princezná.
A tak aj bolo. Na ďalší deň kráľ usporiadal na dvore veľkú hostinu a pustil sa do hrania na harmonike. Neveríte, čo sa stalo potom. Do zámku sa nahrnuli dedinčania, ktorý po dlhých rokoch opäť začuli nádherný zvuk harmoniky. A tak sa ľud opäť spojil. Ľudia plesali, jedli a radovali sa. Princezná Anabella bola šťastná, že so svojim otcom dokázali opäť spojiť celé kráľovstvo, ktoré bolo silnejšie než kedykoľvek predtým.
