Milé detičky, spomínate si na hnedovlasé dievčatko menom Vilma, ktorej časy v škôlke skončili? Bol začiatok septembra a malé dievčatko čakal veľký deň. Bol prvý školský deň. Vilma bola veselá a odvážna, no zo školy mala trošku strach, keďže tam nikoho nepoznala.
Keď prišli s maminkou do školy, boli udivené z krásnej triedy, ktorú pani učiteľka ozdobila. Pani učiteľka bola veľmi milá. Keď maminka odišla domov, pani učiteľka posadila všetky detičky do lavíc a vysvetlila im, ako ich dni v škole budú vyzerať. Potom ich previedla triedou a dala detičkám čas na spoznanie sa, a tak sa detičky hrali po celej triede. Od všadiaľ sa ozýval detský smiech. Len Vilma sedela ticho v kúte a sledovala, ako sa jej noví spolužiaci hrajú s hračkami či listujú v knižkách.
Keď si v tom všimla, ako sa jedno dievčatko hrá s bárbinami. Tie Vilma zbožňuje!
Nesmelo sa Vilma vybrala k dievčatku. „Ahoj, ja som Vilma. Môžem sa hrať s tebou?“ spýtala sa jej Vilma tichým hlasom. Blonďavé dievčatko hrajúce sa s bárbinami zodvihlo zrak a veselo odpovedalo: „Ahoj, ja som Sára. Jasné, poď.“ Vilmina nesmelosť utiekla cez okno. Prikývla a posadila sa na koberec k Sáre. Smiali sa, rozprávali si príbehy z leta a hrali sa spolu s bábikami, až kým detičky opäť pani učiteľka neusadila do lavíc. Vilma však už nesedela sama, sedela so svojou novou kamarátkou Sárou. Dozvedela sa, že ani ona tu nikoho nepozná. A tak sa rozhodli, že budú sedieť spolu. Potom rozdala pani učiteľka deťom dôležité knižky, ktoré si schovali do tašiek. Neskôr sa každý žiak musel predstaviť, ako sa volá, na čo sa v škole najviac teší a aké hračky má najradšej. Z niektorých detí to išlo ťažko, keďže sa hanbili, iné povedali len jednu vetu. Vilmina nesmelosť opadla a veselo spustila: „Ja som Vilma, teším sa na výtvarnú výchovu a rada sa hrám s bárbinami!“ Za odmenu a za odvahu hovoriť v prvý školský deň pred všetkými, im pani učiteľka rozdala cukríky, a neskôr sa išli deti hrať von do záhrady. Keď vyšli von na dvor, prváčikovia zbadali šmykľavku, a dokonca i pieskovisko plné hračiek! Predsa je to lepšie než v škôlke, tam také veľké pieskovisko nemali.
Vilma sa už nehrala len so Sárou, ale pridali sa k nim aj iné dievčatká z triedy. A tak sa spolu všetky hrali. Keď Vilmina maminka prišla pre dcérku, s nadšením sledovala, ako si našla nových kamarátov, vedela, že sa Vilma bojí, no teraz už aj videla, že to hravo zvládne.
„Aký bol tvoj prvý deň?“ spýtala sa maminka, keď sa vybrali domov po prvom školskom dni. Vilma sa usmiala. „Super! Mám aj nové kamošky,“ povedala od radosti. Mama ju silno objala. „Som na teba taká pyšná, vedela som, že to bude skvelé, že to zvládneš.“ povedala jej maminka.
Keď kráčali domov, Vilma nemohla prestať rozprávať o svojom prvom dni v škole. Tešila sa na ďalší deň, na príbehy pani učiteľky, na to, že sa naučí čítať aj písať, či na zábavu, ktorú so spolužiačkou Sárou zažijú.
A tak sa Vilmin prvý deň v škole skončil parádne. Zistila, že aj keď niečo staré končí a niečo nové začína, neznamená to, že to nebude skvelé.
