Žili, boli manželia, ktorí sa mali veľmi radi a vždy spolu dobre vychádzali. Len jedna vec ich trápila – že zatiaľ nemali žiadne deti, aj keď si nejakého potomka veľmi priali. Jedného dňa sa konečne aj na nich šťastie usmialo a narodil sa im chlapček. Malinký ako prst bol, a tak ho pomenovali Palček.
Nebolo to však hocijaké chlapča, oproti ostatným deťom sa dosť líšil, a to nielen výškou. Len čo sa narodil, už doma so všetkým pomáhal. A povahu mal nadmieru veselú.
Raz, to bol sotva pár dní na svete, zostal Paleček doma s mamou sám, pretože otec išiel s ich volom orať na pole. Mama chystala obed a synček jej k tomu pospevoval:
„Ja som Palček, malinký chlapček, naši nie sú doma sami, ja som otcov, ja som mamin. Keď jeden z nich nemôže, Palček im vždy pomôže.“ Mama sa tomu smiala, aspoň jej išlo varenie pri všetkom tom hluku lepšie od ruky. Keď mala navarené, nachystala jednu porciu do košíka, ktorý chcela odniesť manželovi na pole.
„Mamička, ja otcovi obed zanesiem, aby si si oddýchla,“ ponúkol sa ochotne Paleček. „No neviem, ty môj chlapček zlatý, myslím, že ten košík ani nezdvihneš,“ usmiala sa mama. Ale ku jej prekvapeniu zdvihol Palček košík ako nič a už bežal za otcom na pole.
Cesta pre takého drobčeka nebola práve jednoduchá, Palček musel čeliť rade prekážok, ale nič si z toho nerobil a išiel a išiel. Už bol skoro na poli, videl otca orať, lenže teraz mal v ceste potok a lávka nikde. Palček sa zamyslel, poškrabal sa na hlave a potom zvolal: „No jasné, takto to urobím!“ Vytiahol z košíka lyžicu, spravil si z nej loďku, vidličku použil ako pádlo a preplával na druhý breh s košíkom priviazaným k pásu.
Otec si všimol, že sa na okraji poľa zrazu objavil košík, tak tam bežal a zistil, že s košíkom dorazil jeho malý synček.
„Otecko, ty si zjedz obed a ja budem miesto teba orať,“ navrhol mu Palček, keď sa riadne privítali.
„Ale veď ty nemôžeš orať, Palček. Neudržíš vo svojich maličkých ručičkách bič. Ako by si teda chcel vola poháňať?“
„Keď neudržím bič, pôjdem na to inak. Vleziem trebárs volovi do ucha.“ Ako povedal, tak urobil a nasúkal sa ich volovi do ucha, kde začal vyvolávať: „Hola hej, len oraj!“ A čo vám budem hovoriť, Palček s volom zoral behom chvíle viac, než by sa za ten čas podarilo chlapovi stokrát väčšiemu.
Išiel okolo bohatý sedliak a videl, ako mládenec sedí na medze, zatiaľ čo jeho vôl sám orie pole. Hneď sa začal pýtať, ako je to možné.
„Čo sa to tu deje, ako to, že ten vôl orie sám od seba?“ zisťoval hneď sedliak s vidinou, ako by na tom on sám mohol zarobiť.
Namiesto mládenca mu odpovedal tenký hlások: „Pretože vola poháňam ja!“
„Kto? Čo? Kde ste kto?“ nechápavo sa vypytoval sedliak.
„Tu, vo volovom uchu,“ zasmial sa Palček a vyskočil z ucha von.
„Takého oráča by som si nechal páčiť. „Veľa toho nezje a práce zastane za dvoch. Predaj mi ho, mládenec, dobre ti zaplatím,“ naliehal sedliak.
„Otec nechcel ani počuť o tom, že by sa svojho vytúženého, nedávno narodeného chlapčeka vzdal, ale Palček to videl inak: „Len ma, otec, k sedliakovi pusť. „Veď ono to nakoniec dobre dopadne, uvidíš.“ Potom, čo to dopovedal, nenápadne na svojho otca sprisahanecky žmurkol. „Otec teda neochotne súhlasil a Palčeka predal. Od sedliaka za malého oráča dostal mešec plný zlatiek. Palček ho objal na rozlúčku, potom si ho sedliak uložil do brašne a vydal sa s ním na svoj sedliacky dvor.
Otec dorazil do chalupy celý skľúčený. Manželka sa hneď pýtala: „Kde máš Palčeka, muž? Šiel za tebou s obedom, čo ste sa nestretli?“
„Ale áno, ten malý šikula mi obed doniesol, s prácou na poli pomohol, ale potom prišiel bohatý sedliak a Palčeka kúpil. Na, tu máš za neho mešec zlatiek.“
„Čože?!? Ty si nášho Palčeka predal?“ div jeho manželka neomdlela.
Obaja sa dali do plaču, keď tu zrazu od zeme počujú hlas: „Mami, tati, prečo plačete? Veď váš Palček je tu s vami.“ No to bolo radosti! A Palček im samozrejme vypovedal, ako sedliakovi utiekol – vykúsal mu v brašni dieru, ktorou vypadol von, a utekal rovno za mamou a tatom.
Od tej doby sa už od seba neoddelili a bolo im spolu dobre.
veľmi pekná rozprávka, páčilo sa my to