Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna opička menom Viva. Táto opička však mala zvláštnu farbu. Nebola celá hnedá ako iné jej kamošky opičky, ale mala ružovú srsť s hnedými fľakmi. Iné opice sa jej preto často smiali, že vyzerá ako žirafa, a nie ako pravá opica. Vivu to síce trápilo, no nedávala to nikomu najavo. Žila si so svojimi kamoškami, ktoré ju mali radi, a každý deň spolu objavovali v džungli niečo nové, nevídané.
Svoje dni rada trávila skákaním zo stromu na strom, či hľadaním chutných banánov. Jedného dňa, keď bola na potulkách lesom, začula akýsi šum. A keďže bola Viva zvedavá, rozhodla sa, že pôjde za tajomným zvukom. „Idem to preskúmať!“ povedala kamoškám, ktoré sa práve hrali na strome. Tie jej len prikývli. Nie vždy sa im totiž chcelo skúmať džungľu práve tak, ako malej zvedavej Vive. Ako tak prechádzala hustou džungľou, objavovala miesta, ktoré ešte nevidela. A ten zvláštny šum prichádzal od rieky, kde videla veľké zelené krokodíly číhajúce na svoju korisť, či opice, aké nikdy predtým nevidela. Boli to paviány. „Ty si ale smiešna opica! S fľakmi a ružovou srsťou,“ posmievali sa jej, keď ju uvideli. Tá im len posmešne vyplazila jazyk. To však paviány rozhnevalo. Boli totiž väčšie ako Viva, a preto ich nahnevalo, že sa im nejaká malá opica posmieva, a tak sa za ňou rozbehli. Opička utekala, ako len vedela, skákala zo stromu na strom, bála sa ich. Nemala pri sebe kamarátky ani nikoho, kto by jej pomohol. Prebehla celý les, až sa ocitla kdesi, kde ešte nebola. Zrazu pred ňou bola trávnatá pláň a stromov džungle ubúdalo, len kde tu bol akýsi strom. Bolo to pre Vivu ťažšie, keďže práve po stromoch utekala pred paviánmi. Vyliezla na najvyšší strom aký videla a schovala sa v lístí.
Zhora sledovala, ako sa paviány zastavili a hľadali ju po okolí. „Nevidela si tu malú opičku s bodkami? Má takú smiešnu ružovú srsť,“ pýtali sa paviány žirafy, ktorá sa práve motala po savane. Žirafa však videla, kam sa malá Viva schovala. Pozrela sa hore a videla, ako sa malá ružová opička schováva v listoch stromu. Žirafa sa zamyslela. „Hmm, asi som ju videla, utekala späť hlboko do džungle,“ povedala a ukázala do džungle za sebou. Paviány jej poďakovali a vrátili sa späť do džungle. Keď sa stratili v diaľke, opička pomaly zliezla zo stromu. „Ďakujem, že si ma neprezradila,“ povedala roztraseným hlasom Viva.
„Veď sme ako sestry, máme podobné fľaky po tele, a preto si musíme pomáhať,“ zasmiala sa žirafa, ktorá sa volala Emily. A tak si Viva našla novú kamošku žirafu, ktorá jej nie len zachránila život, ale ju aj odprevadila späť domov do džungle, keby náhodou stretli paviány. A tak sa z nich stali kamošky. Viva chodila navštevovať žirafu Emily do savany a občas prišla aj Emily za
Vivou a opičkami do džungle, kde sa spolu zabávali. Opičky obdivovali jej dlhý krk, na ktorom sa často šmýkali ako na akejsi šmýkľavke.
