Bol raz jeden statočný vlk menom Arko. Vždy sa hrdo prechádzal po hustom lese, vyľ na mesiac či sa naháňal so svojou svorkou. Bola však jedna vec, ktorej sa Arko veľmi bál, a tou boli včely.
Keď bol vlk ešte malý, poštípala ho včela a veľmi ho to bolelo. Od toho dňa má z nich strach. Síce je Arko statočný vlk, ktorý sa hrdo prechádza lesom a nebojí sa ani veľkého medveďa, no vždy, keď zbadá lietajúce včielky, uháňa preč.
Jedného slnečného dňa sa Arko potuloval lesom, keď tu zrazu natrafil na potôčik. Ako sa od smädu napil chladnej ligotavej vody, zrazu začul v diaľke slabé bzučanie. Striasol sa, no bzučanie bolo ešte ďaleko, tak pokračoval v pití vody. Neuvedomil si, že zvuk potoku a žblnkanie vody prehlušili bzučanie. Zrazu sa mu na ňufák posadila malá včielka.
„Áááá!“ skríkol vlk a začal so sebou metať, aby včelu zo seba striasol. Včielka dopadla na trávu.
„Ja ti nechcem ublížiť,“ povedala smutne malá včielka, ktorá sa volala Bia.
„Ty vieš hovoriť?“ spýtal sa jej udivene Arko hľadiac na ňu z bezpečnej diaľky. Jej žihadla sa veľmi bál.
„Áno, včielky ako aj iné tvory v lese vieme hovoriť medzi sebou, tak ako aj ty,“ vysvetlila mu a pokračovala: „Stratila som sa. Neďaleko je moja lúka plná kvietkov, a neviem cestu späť. Chcela som sa spýtať, či mi nepomôžeš,“ vysvetlila mu smutne Bia, postavila sa zo stebielka trávy a vyletela k nemu.
Arko sa jej však opäť zľakol a rozbehol sa preč. Ako utekal lesom, uvedomil si, že možno malá Bia naozaj nie je taká zlá, ako si o včielkach myslel. Čo keď skutočne potrebuje pomoc a cíti sa stratená? Veď aj on, keby sa stratil v lese, bol by rád, keby mu niekto pomohol. Napriek svojmu strachu sa Arko rozhodol byť odvážnym vlkom. Vrátil sa späť k potoku, kde stále zmätene lietala malá včielka Bia.
„Pomôžem ti. Viem, kde je tvoja lúka plná kvietkov,“ povedal s nesmelým úsmevom vlk.
Počas cesty k lúke sa Bia posadila na sivú srsť Arka a nechala sa viesť hustým lesom. Ako putovali, Arko jej vyrozprával príbeh o tom, ako ho poštípala včielka, keď bol malý, a ako sa ich od toho dňa bojí. Bia mu vysvetlila, že včielky útočia len vtedy, keď sa boja, takže možno, keď bol malý vĺčik, sa ho len tá včielka zľakla. Taktiež mu Bia vyrozprávala, aké sú včielky pracovité a ako vyrábajú sladký medík či opeľujú kvietky. Arko sa od včielky dozvedel veci, o ktorých ani len netušil.
Keď sa po dlhom putovaní lesom dostali nevídaní priatelia späť na včielkinu lúku, Bia dala Arkovi malý darček.
„Ďakujem, že si prekonal svoj strach a zaviedol si ma späť domov,“ povedala včielka a podala vlkovi malé semienko kvetu. Arko jej poďakoval a vybral sa späť do lesa k svojej svorke, kde si semienko kvetu zasadil pri svojom obľúbenom strome pri brlohu. Kamarátom vlkom rozpovedal príbeh o tom, ako prekonal svoj strach z včiel a ako si uvedomil, že priateľstvo môže prísť nečakane, aj keď boli úplne odlišní.
Časom zo semienka vyrástol krásny žltý kvet, ktorý Arkovi pripomína jeho statočnosť a jeho novú kamarátku Biu, ktorú chodí na lúku často navštevovať. Zistil, že prekonať strach sa dá, i keď to nie je vôbec ľahké.
