Zubaté strašidlá majú celý veľkonočný týždeň prázdniny. Prečo? Aby mohli strašiť ľudí. Alebo to aspoň mohli skúšať a učiť sa to. Posledný deň školy si každé strašidlo vylosovalo miesto, kde bude strašiť. Za domácu úlohu musia všetci žiaci napísať aspoň o jednom človeku, ktorého vystrašili, a akým spôsobom to urobili.
Bubík mal úlohu splnenú hneď v pondelok ráno. Vylosoval si, že bude celý týždeň strašiť v kostole. Tam to šlo ľahko. Schoval sa za stĺp a vybafol na pána farára. Ten sa tak zľakol, že mu modré závesy spadli z rúk na zem. A ešte sa do nich skoro zamotal, keď utekal pre svätenú vodu. Bubík sa smial, pretože svätená voda vadí len upírom. Zubaté strašidlá majú vodu rady. A to akúkoľvek.
Pretože sa už Bubík nudil, rozhodol sa, že sa pôjde pošklebovať ségre. Tá si vylosovala, že bude strašiť na cestičke medzi lesom a lúkou. Tam nikto moc nechodil, takže horko-ťažko bude mať niekoho odstrašeného.
Zubomila naozaj ešte nemala nikoho odstrašeného. Nikto tadiaľ nechodil, každý šiel radšej skratkou cez les. Trochu Bubíkovi závidela. Minulý rok strašila v kostole ona. A Veľká noc sú kresťanské sviatky, takže sa tam o nich veľa dozvedela. A bolo sa tam na čo dívať, mohla tam počúvať rozprávanie pána farára a hranie organov. Tu bola nuda. Ešteže svietilo slniečko a začínalo hriať.
Tu sa ozval Bubík a začal si z nej robiť srandu.
„Tak čo, ségra? Už si vystrašila nejakého zatúlaného psa? Alebo tu strašíš vtákov?“
Zubomila sa zašklebila, ale skôr než vymyslela odpoveď, začula plač.
„Niekto plače? Alebo je to nejaký tvoj žartík, Bubík?“
Bubík zavrtel hlavou. Zamračil sa a počúval.
„Ide to z lesa.“
Bubík so Zubomilou sa nechali viesť zvukom. Tichý nárek ich viedol do lesa. Na pni tam sedel zajko a plakal.
„Čo sa ti stalo?“ pýtal sa Bubík.
Zajačik si utrel labkou ňufáčik a hovorí: „Ochorela mi sliepočka. Moja kamarátka je totiž Veľkosliepka a znáša farebné vajíčka. Potrebujeme ich do nadielky, ale ona proste neznáša a len sedí v hniezde. Neviem, ako ju uzdraviť. Takto tento rok nebude veľkonočná nádielka.“
„Čo keby sme ti skúsili pomôcť?“ navrhovala Zubomila.
„To by ste boli veľmi milí. Vezmem vás k nej do jej kurína,“ hovoril zajačik a predstavil sa im ako Veľkozajačik.
Veľkozajačik ich zaviedol na miesto, kde mal brloh a hneď vedľa neho stál kurín. V ňom pospávala sliepka v hniezde. Ale kam sa oko pozrelo, tam bola špina, pavučiny a vôbec nič jarné alebo veľkonočné.
„Ja už asi viem, čo tvojej sliepočke chýba,“ povedala Zubomila. „Ona asi nevie, že je jar. Mali by sme jej to tu upratať a vyzdobiť, aby sme jej pripomenuli, že bude Veľká noc.“
„Možno toto by malo ísť preč,“ povedal Bubík a odtrhol špinavý záves z okna, až sa z neho zdvihol oblak prachu. Kurín sa zrazu zalial príjemným slnečným svetlom.
„To je síce lepšie, ale čaká nás tu ešte veľa práce,“ povzdychla si Zubomila.
„Na, pipipi,“ volal Bubík a natiahol k sliepočke ruku s trochou zrna.
Sliepočka si nesmelo zobla, ale potom kvokla: „Vyklíčené je lepšie. Také zelené a šťavnaté.“
Bubík sa ťukol do čela, pretože dostal nápad.
„Tak ti ho zasejeme. Pozri, zajačik, máš nejaké vyfúknuté vajíčka?“
„Mám.“
Zajačik doniesol deťom vyfúknuté vajíčka. Bubík so Zubomilou odlámali vršky, dali do vajíčok trochu hliny a navrch nasypali zrnká obilia. Jemne svoje dielo pokropili vodou.
„Vezmeme ich domov a budeme ich každý deň polievať. Za pár dní vyklíčia.“
„Jasné, ségra, a ja tým vajciam namaľujem oči a ústa, aby vyzerali ako vlasaté vajíčkové strašidlá,“ zahuhlal Bubík, aby to znelo ešte strašidelnejšie.
Zrazu sliepka zakotkodákala, až sa všetci zľakli. Pozerajú, pozerajú a vidia, že sliepočka zniesla modré vajce.
„Že práve modré,“ premýšľal Bubík nahlas. „Farár v kostole dneska ťahal rovnaké modré závesy a vešal ich po kostole.“
„No, to preto, že je Modrý pondelok, múdry,“ povedala Zubomila. „V kostoloch oslavujú príbeh z Biblie.“
„Čo je Bleble?“
„Biblia. Ty v tej škole snáď chrápeš, Bubík, nie?“
„Občas,“ priznal Bubík.
„Biblia je kniha s príbehmi o Ježišovi a Bohu a ďalších postavách a veciach. Niektorí ľudia tomu veria a modlia sa podľa toho. A podľa tej knihy majú aj sviatky. Keď sa udialo niečo významné, tak to oslavujú a pripomínajú si to.“
„Ano, to som v kostole videl.“
„Tak Veľká noc sú sviatky, ktoré pripomínajú príbeh o Ježišovi. Jeho skutky, smrť a zmŕtvychvstanie. Na Modrý pondelok prišiel Ježiš do Jeruzalema a ľudia ho vítali vetvičkami z palmy. Čo bolo potom, ti poviem inokedy.“
„Kedysi ľudia nosili domov aj vetvičky,“ povedal zajačik. „Ako ešte predtým, než vznikli tieto príbehy. Ľudia si nosili domov vetvičky z vŕby, brezy, ale aj smrekové vetvičky, aby im doma rozkvitli a zelenali sa. Vítali tak jar a pokračovanie života. Kedysi sa vlastne vítala namiesto Veľkej noci jar a oslavoval sa odchod zimy. To pomenovanie Veľká noc dostali tieto dni až neskôr.“
„Jú, ty si múdry zajačik,“ obdivoval ho Bubík.
„Nespal som v škole pre zajačikov,“ uškrnul sa na Bubíka. „Ale ďakujem vám. Je vidieť, že vaša liečba sliepočke pomáha. Prídete aj zajtra?“
„Jasná vec,“ sľúbil Bubík.
„Zajtra sa tu stretneme znova a prinesieme si niečo na upratovanie,“ potvrdila Zubomila.
Úloha: Zasejte si obilie (napríklad jačmeň) do škrupiniek alebo do kvetináča, aby vám za pár dní tiež vyrástla zelená trávička.
Za odmenu si môžete vyfarbiť prvé vajíčko namodro.
