Bubík sa so Zubomilou stretli so zajačikom pri kuríne v lese.
„Dnes pôjdeme hľadať poklady,“ povedal zajačik. „Na Veľký piatok sa hovorí, že sa otvárajú hory a vydávajú svoj poklad. Možno nájdeme niečo, čo poteší našu sliepočku.
„Dobre, tak nás veď,“ súhlasila Zubomila.
Bubík si po ceste začal sťažovať.
„Dnes to bola v kostole nuda. A ešte k tomu tam bolo strašné ticho. Ani nehrali.
„A vieš aspoň prečo?“ spýtala sa Zubomila tónom, o ktorom Bubík hneď uhádol, že ona to vie.
„Joj, asi to súvisí s tým, že dnes nikto nič nerobí. Dedo Pizizub sa ani nehrabe v záhradke. A ľudia z kostola si hovorili, že dnes je pôst a neje sa mäso.
„No, to súvisí,“ hovorila Zubomila. „Ale prečo, to stále nevieš, však?“
„Hádam, že keď si včera skončila tým, že Ježiša chytili, tak ho asi zavreli do hladomorne, keď ľudia nejedia.
„Kdeže, Bubík, žiadna hladomorňa. Ukrižovali ho. Preto je Veľký piatok niekedy nazývaný aj žalostný piatok. Ježiš zomrel, potom ho sňali z kríža a urobili mu hrob. Na ten navalili obrovský kameň. Takže dnes je smutný deň, kedy sa nepečie, neupratuje, nemá sa hýbať so zemou a v kostole sa nehrá.
„To je hrozne smutné,“ povedal zajačik.
„Neboj sa, ono to vlastne dobre dopadne. Ten Ježiš zajtra ožije.
„Ale aj tak je to smutné,“ stál si zajačik za svojím. „Oslavy jari majú byť radostné. Poďte tamto do skál, tam by mohlo niečo byť.
Strašidlá nasledovali zajačika. Cestička medzi vysokými skalami ich zaviedla až k skalnatému previsu. Pod ním sa chveli drobné guľaté kamienky.
„Jéj, to sú pekné kamienky,“ povedala Zubomila.
„Tento vyzerá ako vajce,“ zvolal Bubík a hneď kameň zdvihol a potriasol ním.
„Poriadne vajce,“ dodal.
„Keď sa namaľuje, bude z neho pekná kraslica,“ napadlo zajačika.
„Tak si pár kamienkov vezmeme a namaľujeme na ne niečo veľkonočné a niečo jarné.
„Výborný nápad, Zubomila,“ pochválil ju zajačik.
Každý si vzal niekoľko kamienkov. Strašidlá so zajačikom sa vydali na spiatočnú cestu.
„Kamene, to nie je práve poklad,“ vyhlásil Bubík.
„Čakal si niečo čarovné?“ usmiala sa Zubomila. „Koľkokrát som ti už hovorila, že obyčajné veci v sebe majú tie najväčšie kúzla, hm?“
„Opakuješ mi to stále, ale pochybujem, že tým kamením niečo vykúzlim.
Pred kurníkom si strašidlá so zajačikom sadli a maľovali kamienky. Bubík vyšperkoval pomocou fixiek svoju kamennú kraslicu, Zubomila kreslila na kamienky korbáče, vajíčka a kuriatka a zajačik maľoval jarné kvetinky.
Keď mali kamienky namaľované, rozmiestnili ich ku vchodu do kurína.
Len čo kamienky mali svoje miesta, z kurína vyšla neistým krokom sliepočka. Pozrela sa na maľované kamienky, ktoré jej tam poukladali, a veselo zakotkodákala. Zniesla im červené vajíčko.
„Červené ako život,“ zaradoval sa zajačik.
„Alebo ako utrpenie či oheň, ako doplnili ľudia neskôr, aby im to ladilo s príbehom o Ježišovi,“ dodal Bubík, ktorý mal radosť, že konečne tiež niečo vedel.
„Veľkosliepke je už lepšie, keď si vyšla na kratučkú prechádzku,“ pochvaľoval si zajačik.
„Vyzerá to, že sa nám naša práca darí,“ dodala Zubomila.
„Zato ty si ešte nikoho nevystrašila. A ja to už mám zapísané aj v zošite, haha,“ povedal Bubík.
„Počíta sa, že som včera bafla na ocka?
„Kdeže, sestra, strašiť máš ľudí, a nie iné strašidlá,“ smial sa Bubík. To bolo azda prvýkrát, čo splnil úlohu skôr než Zubomila.
„Cestou domov niekoho postraším. Bafnem naňho tak, až mu spadnú nohavice.
„Tak to mi zajtra musíš vyrozprávať,“ smial sa zajačik.
Zajačika nechali v lese, aby sa mohol pripravovať na nádielku. Bubík išiel rovno domov a Zubomila išla k ceste, kde tento týždeň strašila. A mala šťastie. Práve sa totiž lesom mimo cesty rútil pán na bicykli. Ako to s ním dopadlo? To vám Zubomila povie zajtra.
Úloha: Namaľujte si veľkonočný kamienok. Môžete si ho niekde vystaviť na pamiatku alebo ho niekomu darovať.
Za odmenu si dnes vyfarbite ďalšie vajíčko načerveno.
