Prišiel nový deň. Bubík so Zubomilou priniesli sliepočke naklíčené obilie. Rozbili vajíčka, z ktorých rástlo ako vlasy, aby si sliepočka mohla pozobať aj škrupinky. Stáli aj so zajačikom pred kurínom a pozerali sa, ako si sliepočka pochutnáva.
„Ako to dopadlo so strašením?“ pýtal sa zajačik.
„No, to bolo niečo,“ vravela Zubomila a začala im rozprávať svoje strašiace dobrodružstvo. „Akurát som došla na svoje miesto, keď cez les mimo cesty prechádzal nejaký pán na bicykli. A hneď ma napadlo, že toto sa predsa nerobí. Mimo cesty sa po lese na bicykli jazdiť nesmie, veď tak ničí les. Preto som si povedala, že bude potrebné ho poriadne postrašiť. Spomenula som si, ako sme sa učili vyčarovať v škole hmlu. Hneď som si jeden hustý oblak pričarovala, takže ten cyklista nevidel na cestu. Nestihol spomaliť, bicykel sa mu zaboril do diery a on si aj s bicyklom kecol na zadok. A potom som z tej hmly vyskočila ja, zakričala na neho, že má vypadnúť na cestu a neničiť les. On sa zľakol tak, že tam bicykel nechal a utiekol. Truľo.
„Že si neprišla domov na bicykli?“ chechtal sa Bubík.
„Dnes ráno sa po neho ten pán vrátil. Rozhliadal sa v obavách, že ma tam zase stretne, div si neukrútil krk. Myslím, že bude jazdiť už naozaj len tam, kde je to dovolené,“ povedala Zubomila.
„To je pekné. Vy ste dobré strašidlá, že takto pomáhate vychovávať ľudí,“ chválil ich Zajačik. „A čo bolo v kostole?“
Bubík pretočil oči.
„Nuda, nuda, šeď, teda vlastne nie šeď, ale biela. Pán farár mal biely hacafrak.
„Myslíš rúcho,“ opravila ho Zubomila.
„Kto vie. Dnes pokračuje smútok. Ježiš im ožije až v noci zo soboty na nedeľu, aby mali čo oslavovať. Tak dúfam, že tam bude zajtra konečne nejaká párty.
„Na to by som nespoliehala,“ pokrútila Zubomila hlavou. „Čo si si pripravil dnes pre nás ty, zajačik?
„Mám tu varené vajíčka na koledu. Musím ich všetky zafarbiť.
„Páni, tých je,“ povedal Bubík, keď uvidel veľké koše s vajcami.
„A to je iba pre Strašidrno a okolie.
„Neboj sa, my ti pomôžeme,“ povedal Bubík a už chystal hrnčeky.
Zubomila pripravila vodu a farby do hrnčekov, priniesla lyžice a mohlo sa začať farbenie.
„Kedysi sa vajcia farbili tak, že sa varili spolu so šupkami z cibule alebo s červenou kapustou. Kedysi takéto farby nemali, ale ľudia ich vedeli získať z prírody,“ povedal zajačik.
Strašidlá so zajačikom farbili vajcia. Niektoré vajcia dala Zubomila do dvoch hrnčekov. Najčastejšie do červenej a žltej, pretože sa jej páčilo, akú peknú oranžovú to vytvorí. Zajačik zase robil fialové vajcia v červenej a modrej. Išlo im to pekne od ruky, takže už zostávalo posledné vajce.
„Ja ho urobím všefarebné, dúhové,“ vyhlásil Bubík a pchal ho z hrnčeka do hrnčeka.
„Ty si trdlo, Bubík. Keď zmiešaš všetky farby, vyjde ti divná hnedá,“ hovorila Zubomila, ale Bubíka od jeho pokusov neodradila.
Výsledné vajce bolo naozaj dohneda. Presvitali z neho len niektoré farby, keďže sa vajce nerovnomerne zafarbilo.
„To vyzerá ako kukučie vajce,“ smial sa zajačik.
„Tak nech. Som zvedavý, kto ho dostane do nádielky,“ povedal Bubík so škodoradostným úsmevom od ucha k uchu.
Strašidlá pomohli zajačikovi upratať a museli sa vydať na cestu domov. Mamička chcela doma tiež farbiť vajíčka na šibačku, museli ísť pomôcť ešte jej. Síce bol na vajíčka ešte čas, ale zajtra chcela mamička upiecť perníčky, baránka a mazanec, aby bolo v pondelok čo na raňajky.
Úloha: Pomôžte rodičom pri farbení vajíčok alebo pečení perníčkov.
Za odmenu si môžete vyfarbiť ďalšie vajíčko. Ale beda! Vlastne ho farbiť nemusíte. Dnešné vajíčko zostane totiž biele.
