Žilo iba s babičkou, ktorej sa vždy snažilo pomáhať, ako len vedelo. A keď mu zvýšil čas, chodievalo sa prechádzať na lúku neďaleko domu. Rado sa tam hralo s motýľmi a plietlo si vence z kvetov.
Aj dnes Anička celý deň pomáhala babke v záhrade, potom pre ňu zbierala bylinky na čaj a nosila drevo do pece. K večeru, keď spolu večerali, spýtala sa babičky:
„Babka, nemohla by som na chvíľku zájsť na lúku? Chcem sa pozrieť na západ slnka.“
„Dieťa moje, ale veď už je neskoro,“ povedala ustráchane babička.
„Ale len na chvíľočku,“ prosíkala Anička, a tak jej babka napokon prikývla. No vraj, kým sa úplne nezotmie, nech je doma.
Anička prikývla, obula si svoje ružové topánočky a rozbehla sa na lúku. Zbierala kvietky, aby babke priniesla kytičku – tu modré nezábudky, tam fialky aj púpavy, ktoré kvitli po celej lúke. Ani sa nenazdala, a už bola tma. Práve sa chystala domov, keď zbadala v jaskyni na konci lúky slabé svetielko.
Chvíľu váhala – vedela, že by mala ísť domov, lebo sa babka bude strachovať. No zvedavosť jej nedala pokoja. Rozbehla sa k jaskyni a jedným očkom nazrela dnu. Neverila vlastným očiam – uvidela víly. Mali šatôčky rôznych farieb, stužky vo vlasoch a v rukách čarovné paličky. Jedna z víl preletela okolo vchodu a zbadala Aničku, ako čupí v tráve a sleduje ich.
„Ale, ale… Niekto nás tu pozoruje. A kto si ty?“ opýtala sa zvedavo.
„Ja som Anička. Bývam s babičkou neďaleko lúky. Chodievam sem takmer každý deň, ale vás som tu ešte nikdy nevidela,“ odpovedala prekvapená Anička.
Vtom k nej pristúpila staršia víla v zelených šatách a povedala:
„My si ťa pamätáme. Narodila si sa v zime, počas najväčšej fujavice toho roka. Však, dievčatá?“
„Ako to viete?“ spýtala sa Anička a sadla si na kameň v strede jaskyne.
„Sme predsa čarovné víly. Poznáme každého človeka a rozhodujeme o jeho osude,“ usmiala sa víla v modrých, trblietavých šatičkách.
„A čo ty, Anička? Si poslušné dievčatko?“ opýtala sa víla v šatách žiarivých ako slnko.
„Áno, som. Každý deň pomáham babke, robím všetko, čo mi povie. Nie som nezbedná, ale niekedy sa mi nechce ísť spať,“ priznala Anička a víly sa zasmiali.
„No… keďže si taká poslušná, od nás troch víl dostaneš dar,“ riekla najstaršia z nich.
„Aký dar?“ opýtala sa Anička. Víla v modrých šatách k nej pristúpila a povedala:
„Dar do života. Mojím darom je nekonečné šťastie. Čokoľvek sa rozhodneš robiť, v tom sa ti bude dariť.“ A tak dostala Anička svoj prvý dar.
„Ja ti zase chcem dať dar pravej lásky. Keď príde ten správny čas, stretneš toho najláskavejšieho muža,“ priala jej víla v ružových šatách.
„A aký by si si priala posledný dar ty?“ opýtala sa najstaršia víla. Anička sa na chvíľku zamyslela.
„Chcem, aby bola moja babička zdravá a nič ju nebolelo,“ povedala úprimne. Víla sa na ňu nežne usmiala.
„Keďže je to tak krásne želanie od srdca, splním ti ho,“ odpovedala víla. Anička jej s radosťou poďakovala.
Keďže vonku už bola tma a bolo neskoro, víly zaviedli Aničku domov. Babička sa o ňu bála, no Anička ju hneď prerušila a rozprávala jej o tom, čo zažila – ako stretla čarovné víly a aké dary dostala.
A ako sa Aničke vodilo?
Jej dary ju sprevádzali celý život. Babička bola odvtedy zdravšia a Aničku sprevádzalo šťastie na každom kroku. Stala sa z nej šikovná krajčírka, ktorú mal každý rád. A keď dovŕšila osemnásť rokov, stretla mládenca Janka, ktorého si hneď obľúbila pre jeho dobré srdce. Zobrali sa a žili spolu šťastne až dodnes – ak, pravdaže, nepomreli.
