Uprostred hlbokého lesa stál peň. Bola jediný široko ďaleko. Okolo neho rástlo papradie a sem-tam preletel nejaký motýľ. Každý večer na tom pni sedávala víla. Bola veľmi malá. Keď okolo prechádzal dospelý človek, videl len malé svetlo na pahýli. Ale nemohol vedieť, že je to víla.
Jedného dňa, keď Karolínka, dievčatko s vrkočmi z neďalekej dediny, prechádzala po lese a hľadala hríby a čučoriedky, sa stalo niečo nečakané. Ako sa blížil večer a Karolínka cítila únavu, rozhodla sa oddýchnuť si na najbližšom peni. No práve vtedy počula hlas.
„Dávaj pozor, čo to robíš? To som ja. Ach, bože. Stáva sa mi to stále. Som taká malá, že ma nikto nevidí.“ Karolínka vyskočila a hľadala, odkiaľ hlas pochádza. Po chvíli zbadala na pníku drobnú vílu, ktorá so sklonenou hlavou plakala.
„Prepáč, nevidel som ťa, ale nechcel som ti ublížiť. Prečo plačeš? Čo sa stalo?“ spýtala sa Karolínka. Víla vysvetlila, že je smutná, pretože je najmenšia zo všetkých víl v lese a nemôže tancovať s ostatnými pri rybníku.
Karolínka jej chcela pomôcť. „Nezáleží na tom, že si malá. Budeme spolu cvičiť a naučíš sa skákať tak vysoko, ako budeš potrebovať,“ povedala Karolínka.
Od tohto dňa chodila Karolínka do lesa každý deň. Trénovali spolu tanec, otočky a zdvihy. Bolo to ťažké, ale ani jedna z nich sa nevzdala. Po niekoľkých týždňoch prišiel veľký deň, keď víla mala ísť tancovať s ostatnými vílami k rybníku. Karolínka ju odprevadila a pozorovala, ako jej kamarátka krásne tancuje. Aj najťažšia otočka so skokom bola dobrá a víla bola šťastná.
„Ďakujem, že si mi verila a pomohla mi,“ povedala víla Karolínke. Karolínka, ktorá chodila každý večer k rybníku, si vždy uvedomila, že aj niekto malý dokáže veľké veci.
