Každé ráno prechádzala naším mestom dodávka. Vždy bola pekne čistá, umytá a dodržiavala pravidlá. Nerobila žiadny hluk. Jazdila ticho a usporiadane. Rozvážala po meste dobroty. Skoro ráno odchádzala ďaleko za mesto. Tam, kde to nikto nepoznal. Nechala sa naložiť ovocím a zeleninou a potom sa vracala do nášho mesta. Tu jedlo rozvážala do rôznych stánkov, kam chodili ľudia nakupovať. Dodávku riadil jeden vodič. Ale nebol to len taký hocijaký vodič.
Na prvý pohľad by z neho mohol ísť strach. Bol vyšší, na rukách mal veľké svaly a jeho pohľad bol prísny. Ale keď sa usmial, jeho láskavé, nebíčkovo modré oči sa rozžiarili tak, že sa ho nikto nemohol báť. Rád šoféroval svoju dodávku. Miloval cestovanie. Keď ráno odchádzal, tešil sa, že sa opäť vydá na cestu, aby mohol vidieť krásne miesta, kde rástlo ovocie a zelenina. O týchto miestach vedelo málo ľudí. V našom meste ich poznal len tento vodič. Iba on vedel s istotou, kde sa nachádzajú a ako krásne to tam vyzerá.
Jedného dňa, keď sa vracal z ciest a mal plný náklad ovocia a zeleniny, prichádzal k stánku, kde mal vyložiť nejaké ovocie. Vtedy jeho dodávka dostala šmyk. Bola taká plná a ťažká, že ju nedokázal zastaviť. Stále sa točila dookola. Vodič sa ju snažil zastaviť, ale nešlo mu to. Dodávka bola silnejšia ako on. Nakoniec strhla a prevrátila celý stánok na zem. Jeho nákladový priestor sa otvoril a všetko ovocie sa vysypalo na tetu predavačku, ktorej stánok patril. Vodič vybehol z dodávky a snažil sa nájsť drobnú predavačku pod hromadou pomarančov a jabĺk.
Po niekoľkých minútach sa spod hromady konečne ozval hlas: „Ak mi pomôžete postaviť stánok a dáte mi zadarmo nejaké tie pomaranče, tak vám to odpustím.“ Vodič zobral z hromady ďalší pomaranč a objavil jej tvár. Predavačka bola strapatá a trochu špinavá, ale usmievala sa. Vodič jej pomohol vstať. Bez toho, aby sa nad tým zamyslel, ju srdečne objal.
Predavačka bola prekvapená. Nečakala to. V jeho veľkom a pevnom náručí sa nesmelo spýtala: „Za čo to je? Prečo ma tak objímate?“ „Som šťastný, že sa vám nič nestalo. Veľmi som sa o vás bál,“ odpovedal vodič a naposledy ju objal. Potom pomohol predavačke upratať a dať všetko do poriadku.
Každé ráno, keď potom vodič rozvážal ovocie a zeleninu, jeho dodávka najdlhšie parkovala pri prestavanom stánku. Tam kde mal svoju predavačku. Vždy sa dlho rozprávali. A keď bola predavačka smutná, vodič ju brával na úžasné miesta, kam chodil po ovocie a zeleninu, o ktorých vedel iba on. Vždy jej to vyčarilo úsmev na perách a on bol za to rád. Hoci predavačka bola obyčajná drobná dáma s plachým úsmevom, on bol veľký a svalnatý muž a každý bol úplne iný, vzniklo medzi nimi zvláštne priateľské puto.
