V hlbokom čiernom lese bola malá dedinka. Bola ukrytá medzi machom a papradím. Voľným okom ju nebolo vidieť. Človek ju mohol vidieť, len ak si kľakol, bol úplne ticho a poriadne sa zahľadel do papradia. Potom mohol vidieť malú dedinku, v ktorej žili škriatkovia. Bývalo ich tam niekoľko. Boli pracovití, veselí a pri práci si vždy spievali. Ale jeden z nich taký nebol. Volal sa Mračko. Nebol zlý, len sa málokedy smial a jeho najčastejšie slová boli nie, nechcem, nemám to rád.
Škriatkovia radi a často chodili do lesa. Pomáhali mravcom dokončovať mraveniská, mlokom hľadať nory na bývanie a ježkom vyčistiť pichliače. Robili to všetko spoločne a radi. Len Mračko vždy hovoril, že sa mu tá práca nepáči, a tváril sa nahnevane. Škriatkovia sa ho snažili rozveseliť. Rozprávali mu vtipy, šteklili ho, spievali veselé pesničky. Ale on sa stále len mračil. Nič nepomohlo, aby sa usmial a urobil niečo s radosťou. Jeho kamaráti škriatkovia dokonca hľadali bylinky a nejaké kúzla, aby ho rozveselili. Ale nič.
Raz, keď boli škriatkoviaa v lese a usilovne pracovali, počuli slabý hlas, ktorý volal o pomoc. Rozbehli sa po lese a hľadali, odkiaľ hlas vychádza. Dlho nemohli nikoho nájsť. Až kým zrazu Mračko zavolal: „Poďte sem všetci.Už viem, kto volá.“ Stál pri priekope. Bolo tam veľa bodliakov a popínavých rastlín. A medzi tým všetkým bola víla. Bola to kamarátka škriatkov. Zatúlala sa a spadla do priekopy. Teraz bola zamotaná do rastlín, ktoré ju pichali a škriabali. Nemohla sa pohnúť. Bola slabá a zranená.
Keď to Mračko uvidel, akoby sa v ňom niečo pohlo. Okamžite si omotal okolo pása pevnú stonku, zahákol ju o peň a začal sa spúšťať za vílou, aby ju zachránil. Škriatkovia pribehli a držali stonku, aby Mračka zaistili. Škriatok sa zo všetkých síl snažil vílu čo najskôr vyslobodiť. Visel nad priekopou a osekával všetky rastliny, ktoré vílu zväzovali. Potom ju vzal do náručia a vyniesol ju hore.
Položil ju na mach a začal rozkazovať: „Rýchlo prineste listy materinej dúšky a med z úľa. Musíme jej ošetriť rany.“ Škriatkovia sa rozutekali a o niekoľko minút všetko doniesli. Mračko opatrne prilkladal listy a med víle na boľavé miesta.
Po chvíli sa víle uľavilo a jej bolesť ustúpila. Vzala škriatka za ruku a usmiala sa naňho. V tej chvíli sa stalo niečo neskutočné.Mračko sa tiež usmial. Bol rád, že sa víla uzdravuje. Škriatkovia sa naňho pozerali. Jeden z nich nabral odvahu a prekvapene sa spýtal: „Mračko, čo sa stalo? Ako to, že si sa usmial? Tak dlho sme sa ťa snažili rozveseliť a nič.“ Samotný škriatok bol prekvapený, aké ľahké bolo vytvoriť úsmev. Potom sa zamyslel a povedal: „Keď ja mám vílu rád. A urobilo mi radosť, že sme jej pomohli a zachránili ju.“
Od tej chvíle sa Mračko usmieval častejšie. Mal totiž vedľa seba vílu, s ktorou bol šťastný. Takže žiadne bylinky, žiadne kúzla, ale kúzlo lásky zmenilo Mračka. Pretože práve to je najsilnejšie.
Pekná rozprávka, aj keď som sa pri prvom čítaní trošku strácala. Gloom či Cloud, škriatkovia alebo trpaslíci alebo elfovia?
Možno by to chcelo trošku upraviť ?