Jeden vyslúžený vojak nemal z čoho žiť a nijako si nevedel pomôcť. Vybral sa do hory a ako tam chodil, stretol neveľkého mužíčka. Bol to sám čert. Mužíček sa ho spýtal: „Čo ti je? Čo si taký zarmútený?“ Vojak mu povedal: „Som hladný a nemám ani grajciara.“
Čert mu na to: „Poď ku mne do služby a ja ti sľubujem, že do konca života nebudeš mať v ničom nedostatok. Slúžiť budeš u mňa sedem rokov a potom budeš opäť slobodný. Ale to ti vravím, že po celých sedem rokov sa nesmieš ani umývať, ani česať, ani si nechty a vlasy strihať, ba ani vodu z očí stierať.“
„Pristávam, veď nemám na výber.“ povedal vojak a odišiel s mužíčkom. Čert ho zaviedol rovno do pekla. A tam mu povedal, aká robota ho čaká. Sedem rokov prehrabávať oheň pod kotlami, v ktorých sa škvaria hriešnici, celý dom upratovať, smeti za dvere vynášať a všade udržiavať poriadok. Ale nesmie sa ani raz pozrieť do kotlov, lebo sa mu zle povodí.
Starý čert sa teda išiel túlať po svete a vojak slúžil. Prikladal na oheň, zametal, smeti vynášal a všetko robil tak, ako mu čert prikázal. Keď sa čert vrátil, tak to vyzeralo, že bol so všetkým spokojný. A tak sa o nejaký čas znova vybral hore na svet. Vojak sa až teraz poobzeral lepšie okolo seba. Po celom pekle boli rozostavané kotly a pod nimi horel veľký oheň. Strašne rád by bol nazrel do nich, keby mu to čert prísne nezakázal.
No keď to už nemohol vydržať, nadvihol máličko vrchnák na prvom kotle a pozrel dnu. A uvidel v ňom sedieť svojho bývalého poddôstojníka. „Aha vtáčik,“ povedal vojak, „tak tu si? Mal si ma v hrsti, ale teraz ťa mám ja.“ Chytro pustil vrchnák, prehrabával žeravé uhlie a dobre priložil na oheň. Podišiel aj k ďalšiemu kotlu, nakukol doň a vnútri uvidel jeho práporčík. A v ďalšom sedel zasa sám generál.
Slúžil teda v pekle celých sedem rokov, neumýval sa, nečesal sa, nestrihal si nechty ani vlasy, ani vodu z očí nestieral. A tie roky mu prešli tak rýchlo, ako by to bolo len pol roka. Keď službu zavŕšil, prišiel čert a spytoval sa ho: „No, Hans, čo si robil?“ „Oheň som pod kotlami rozhrabával, zametal som a smeti som vynášal za dvere.“ „Ale aj do kotlov si nazeral. Tvoje šťastie, že si zakaždým ešte priložil, inak by si bol prišiel o život. Tvoj čas prišiel, chceš sa vrátiť domov?“ riekol čert.
„Áno,“ odpovedal vojak, „rád by som šiel pozrieť, ako sa má otec.“ Čert mu povedal: „A teraz ti dám zaslúženú plácu. Choď za dvere a do batoha si napchaj smeti, čo si povynášal, a odnes si ich domov. Domov choď neumytý, neučesaný, s dlhými vlasmi a bradou, s neostrihanými nechtami a kalnými očami. Keď sa ťa opýtajú, skade ideš, odpovedz: – Z pekla, – a keď sa ťa opýtajú, kto si, odpovedz: – Čertov začadený brat.“
Vojak na to nepovedal ani slovo a urobil, ako mu čert kázal. No s plácou nebol ani trocha spokojný. Len čo vyšiel hore na svet a vošiel do hory, zhodil batoh z chrbta a smeti chcel vysypať. No keď batoh otvoril, videl, že smeti sa premenili na rýdze zlato. Natešený sa teda pobral do mesta. Pred hostincom stál hostinský, a keď ho uvidel prichádzať, naľakal sa, lebo vojak vyzeral strašne, horšie ako strašidlo do maku. Zvolal naňho a spýtal sa: „Skade ideš?“ „Z pekla.“ riekol vojak. „A kto si?“ „Čertov začadený brat.“ Hostinský ho nechcel pustiť ďalej, ale keď mu vojak ukázal zlato, ešte mu aj sám otvoril.
Hans si vybral najlepšiu izbu aj s obsluhou a najedol i napil sa do sýtosti. Ale neumyl sa, ani sa nečesal, lebo tak mu čert nakázal a ľahol si spať. No hostinský mal neprestajne pred očami iba batoh plný zlata. Neskoro v noci sa vkradol do vojakovej izby a zlato mu vzal.
Na druhý deň ráno, keď Hans vstal, chcel hostinského vyplatiť a ísť ďalej, ale batoh nenašiel. Povedal si, že za to on nemôže, nuž dlho neváhal a pobral sa znova do pekla. Vyžaloval sa starému čertovi a prosil ho o pomoc. Čert mu povedal: „Sadni si, aby som ťa mohol umyť, učesať, vlasy a nechty ti ostrihať a oči ti utrieť.“ a keď bol hotový, dal mu ešte do batoha smetí a povedal mu: „Choď za hostinským a povedz mu, aby ti zlato vrátil, lebo prídem a odnesiem ho do pekla. Potom sa bude on namiesto teba starať o oheň.“
Hans vyšiel na svet a hneď šiel za hostinským a povedal mu, aby vrátil zlato, lebo si ho čert vezme do pekla. Hostinský mu zlato vrátil, ba mu ešte aj pridal, len aby o tom nikomu nepovedal. Hans bol už teraz bohatý muž. Povedal si, že by sa mal už konečne vrátiť domov. Kúpil si lacnú plátennú halenu, šiel z dediny do dediny a vyhrával, lebo aj to sa v pekle naučil. V tej ríši panoval starý kráľ, čo mal hudbu veľmi rád, tomu musel vyslúžený vojak často hrať. Kráľ mal z toho radosť a Hansa si tak obľúbil, že mu dal svoju najmladšiu dcéru za manželku.
Tak sa čertov začadený brat oženil s najmladšou princeznou, a keď starý kráľ umrel, dlhé roky kraľoval on sám v celej ríši.
