Peter bol šibal. Neposlúchal a neposlúchal. Mali s ním starosti doma rodičia a v škole učitelia. Pani učiteľka sa mu celý rok vyhrážala, že ho nezoberie na koncoročný výlet, no nakoniec si to rozmyslela a Petra vzala, hoci s prísnym upozornením, že musí byť dobrý a musí ju poslúchať. Peter ju však neposlúchal.
V autobuse neustále vykrikoval a smial sa, na hrade nepočúval pani sprievodkyňu a dotýkal sa vystavených vecí, ba dokonca chudáka Miška z 2.C zavrel do rytierskeho brnenia. Malý druhák plakal vyše hodiny a odmietol v prehliadke zámku pokračovať. A všetko vyvrcholilo v obchodnom dome. Pani učiteľka dala žiakom rozchod: „Môžete si nakúpiť darčeky pre seba a pre svojich blízkych. Musíte však chodiť vo dvojiciach a presne o druhej byť na tomto mieste. Autobus na nás nebude čakať.“ Pani učiteľka Petrovi osobne zopakovala všetky pravidlá a Peter prikyvoval. Hneď ako však pani učiteľka zašla za roh, povedal svojmu spolužiakovi, že on s ním vo dvojici teda nebude a pôjde sám. A už sa aj zobral preč. A odvtedy o ňom nebolo ani chýru, ani slychu. A Peter sa neobjavil ani o druhej, keď pani učiteľka rátala žiakov a pripravovala sa na odchod. Vystrašená pani učiteľka okamžite utekala na informácie a zrazu sa po celom obchodnom dome ozývalo hlásenie: „Hľadáme Petra Koreňa, žiaka 6.A. Má čierne vlasy, hnedé oči, zelenú bundu a modrý batoh. Akékoľvek informácie o hľadanom ohláste na informáciách.“ A tu pani učiteľka zobrala tete mikrofón a zakričala: „Peter, ty si ma ale nepraj. Okamžite sa ukáž, lebo ťa tu necháme a pôjdeme domov.“ O pol hodinu priviedol Petra sbskár. „Bol na záchode a podarilo sa mu tam zamknúť. Sedel tam skoro celé dve hodiny a keď som ho našiel, bol celý uplakaný a vystrašený.“ Deti sa išli popučiť od smiechu a Peter bol celú cestu domov ticho. Hanbil sa. Od tohto výletu už Peter vždy poslúchal príkazy pani učiteľky a chodil vo dvojici.
