Pred koncom školského roka býva v škole blázinec. Žiaci, ale i učiteľky behajú po chodbách hore dole a snažia sa všetko stihnúť pred tým, ako poslednýkrát zazvoní školský zvonec. Odovzdávajú sa učebnice, čistia sa lavice, upratuje sa dvor. Všade je počuť smiech a vravu. Deti sa rozprávajú o tom, kam pôjdu na prázdniny a učiteľky sa tešia z toho, že zvládli školský rok.
Siedmaci museli v rámci školského upratovania vyčistiť šatne. A tak sa všetci nahrnuli dole do šatní a čistili, zametali, umývali. Tam našli zabudnutú rukavicu zo zimy, tam stratený zošit z matematiky. A tu zrazu plač. Nie plač ako plačú napríklad bábätká. Bolo to len také posmrkávanie, také niečo ako fňuk fňuk. Siedmaci stíchli a započúvali sa. „To je riaditeľka! Isto plače, že mi navrhla to pokarhanie riaditeľom školy!“ povedal Matúš. „Nie!“ odporovala mu Petra, „to je Lucia zo 4.C, tá reve, kade chodí!“ „Alebo je to strašidlo!“ povedal do ticha Majo. Deti znova stíchli a započúvali sa. Išlo to z kotolne, ktorá susedila so šatňami. A tam predsa nechodí ani riaditeľka, ani Lucia zo 4.C a isto tam nechodí ani strašidlo. Veď koho by strašilo, keď tam nikto nie je?“ Deti sa rozhodli preskúmať to. Triedna tam našťastie nebola, a tak sa vybrali po chodbe, po ktorej bežne chodiť nemali dovolené. To, čo uvideli, im vyrazilo dych. Mali pravdu, nebola to ani riaditeľka, ani Lucia zo 4.C, ba ani strašidlo. Bol to pán školník, ktorý sedel na stoličke a fňukal. Keď uvidel 17 detí ako mu vrazilo do kotolne, ani sa nenamáhal vyhnať ich odtiaľ. „Hm, dobrý deň pán školník, čo je vám? Čo sa stalo?“ odvážila sa opýtať Petra. „Joj, je mi smutno, lebo končí škola.“ Deti neveriacky vyvalili oči. Veď to je dobré, že končí škola, bude leto, prázdniny, výlety, oslavy, plávanie v jazere, korčuľovanie v parku! „Joj deti moje, ja sa neviem korčuľovať, neviem ani hrať tenis, nepôjdem na výlet a nemám ani rodinu, s ktorou by som oslavoval. Keď skončí škola, bude mi smutno a budem sám.“ Deťom bolo ľúto úbohého, smutného pána školníka, no vtom prišla učiteľka a rozohnala ich. Na druhý deň, v deň, keď sa dávalo vysvedčenie, však deti prišli za školníkom a rozhodli sa, že za ním budú chodiť každý piatok. Raz príde jeden, raz druhý, zoberú ho do parku i na jazero. Aby mu cez leto nebolo smutno. Veď im tak pekne celý školský rok zvonil.
