Ondrej priniesol domov vysvedčenie. A veruže nebolo veľmi dobré. Mama si len vzdychla a otec pokrútil hlavou. Trojky, samé trojky. A štvorka z telocviku. „Všetci chlapci majú radi telocvik,“ krútila hlavou aj babka. Ondrej to tak tragicky nebral a tešil sa na leto. No veľmi skoro jeho tešenie sa skončilo.
V jeden deň na začiatku júla vracajúc sa domov zo zmrzliny uvidel pred domom novučičký bicykel. Modrý, vyleštený. Ondrej nechápal a bežal za rodičmi. Je u nás niekto na návšteve? Prišiel ma pozrieť nejaký kamarát?
„To je darček pre teba,“ povedal otec. „Pre mňa?“ „Áno, pre teba. Je to darček za vysvedčenie.“ „Za to zlé vysvedčenie?“ overoval si Ondrej. „No, však to ani nemáš za odmenu, ale za trest. Tieto prázdniny nebudeme vysedávať pri televízore ani sa vyvaľovať na kúpalisku. Pôjdeme na cyklotúru. Za mesiac prejdeme tak 50 kilometrov.“
Ondrej vyvalil oči. Tak to je teda naozaj darček za trest. On nemá rád telocvik, nemá rád šport, nemá rád bicyklovanie a nebude mať rád ani tento výlet. No rodičia boli neoblomní, a tak vyrazili. Prvé dni boli strašne ťažké! Ondrejovi sa zdalo, že ide stále do kopca. Šľapal a šľapal a stále išiel pomaly a z cesty stále neubúdalo. Večer zaspával celý dolámaný a ráno sa budil tak isto. Sťažoval sa, nadával, plakal. No nič nepomáhalo a rodičia to nevzdávali.
Po prvom týždni prestal Ondrej nadávať, sťažovať sa a plakať. Po druhom týždni mu už bicyklovanie išlo celkom rýchlo. Po treťom týždni už nebol večer z celého dňa unavený a v poslednom týždni sa už na bicyklovanie každé ráno tešil.
A čo robil celý august ? Celkom sám a dobrovoľne sa Ondrej chodil bicyklovať. A tešil sa už do školy a na telocvik. Lebo možno ho zabaví aj hádzaná či skákanie cez kozu. Tak takýto užitočný bol darček za trest.