Uprostred zelenej lúky stál strom. Bolo ho vidieť široko-ďaleko, pretože bol taký veľký. Jeho obrovský kmeň by neobjalo ani desať dospelých ľudí. Každý rok nádherne kvitol a jeho koruna bola taká veľká, že zo zeme nebolo vidieť na jej koniec. Nebol to však obyčajný strom. V jeho bohatej korune žilo niekoľko škriatkov.
Pobiehali medzi konármi, spali a odpočívali na jeho veľkých listoch a jedli jeho plody. Títo škriatkovia sa medzi ľudí veľmi nehrnuli. Boli spokojní na svojom strome. Ale jeden zo škriatkov bol najstarší a najmúdrejší a občas im dal úlohu, aby pomohli ľuďom. Všetci ho volali Rada. Pretože im vždy dával tie najlepšie rady.
Jedného dňa si škriatok Rada zavolal svojich škriatkov. Všetci si pekne sadli na svoje konáre a počúvali, čo hovorí. Najstarší škriatok si odkašľal a povedal: „Prišiel čas, aby ste ľuďom pomohli. Potrebujú potešiť. Pozdvihnúť ich náladu. Sú smutní. Sú príliš ustarostení a zabudli sa radovať. Ako to urobíte, nechám na vás. Tak smelo do toho.“
Medzi škriatkami sa ozval šum. Všetci sa radili a premýšľali, ako to urobiť. Navzájom sa zasypávali nápadmi. Ale stále nemohli prísť na niečo, čo by ľudí rozosmialo. Nepoznali žiadne veľké kúzelnícke triky, preto museli vymyslieť niečo jednoduché. Po chvíli jeden zo škriatkov na niečo prišiel. Povedal svoj nápad a všetci súhlasili. Hneď sa pustili do práce. Niektorí škriatkovia zohnali papier a niektorí stonku kvetu. Stonka vylučovala zelenú farbu, takže poslúžila ako pero. Stonkou napísali na papier správu. Papier poskladali do tvaru lastovičky. Odniesli ho do mesta. Vyliezli na najväčší strom, aký tam bol, a pustili papierovú lastovičku so správou do mesta medzi ľudí. Vznášala sa vo vzduchu. Lietala medzi ľuďmi. Až jedného dňa pristála na lavičke vedľa smutného starého muža. Ten si lastovičku všimol, zdvihol ju, prečítal si na nej odkaz a milo sa usmial. Vstal a poslal lastovičku ďalej. Lastovička opäť chvíľu lietala vo vetre a potom pristála vedľa matky s dievčatkom. Dievčatko zdvihlo lastovičku, prečítalo si odkaz, usmialo sa a podalo ho maminke. Tá sa pozrela na lastovičku, tiež si prečítala odkaz a na tvári sa jej objavil úsmev. Obe potom poslali lastovičku ďalej.
Tak to pokračovalo ďalej. Každý, kto si prečítal správu na lastovičke, sa usmial. Či už bol viac alebo menej smutný. Škriatkovia sa na to pozerali a tešili sa, že svoju úlohu splnili. Pár ľudí rozveselili. Večer to povedali svojmu najstaršiemu škriatkovi Radovi. Ten pozorne počúval a tešil sa z nich. Potom sa ich spýtal: „A čo bolo napísané na lastovičke?“ “ Usmej sa, to ti pristane najviac.“ Škriatkovia mu odpovedali.
Najstarší škriatok Rada bol na nich hrdý. Jednoduchou vetou a láskavým skutkom dokázali rozveseliť ľudí. Škriatkovia sa naučili, že nemusia robiť veľké veci, aby niekoho potešili. Stačí, ak to myslia zo srdca. Dodnes žijú škriatkovia na tom strome šťastne. A každý deň sa tešia na úlohu, ktorú im dá Rada.
Veľmi pekný príbeh, no rada by som bola keby bolo zverejnené celé meno autorky príbehu ak by sa dalo. Naozaj krásny príbeh, no rada by som bola keby ste sa pokúsili vypočuť moju prosbu. 😁😁