Za niekoľkými dedinami a riekami sa rozprestieral hlboký les. Rástli tam ihličnaté aj listnaté stromy. Uprostred tohto lesa sa nachádzalo krmítko a kúsok od neho bolo posedenie. Je to taká menšia rozhľadňa, kam chodí poľovník pozorovať zvieratá a dávať pozor na to čo sa deje v lese.
V tomto hlbokom lese sa o zvieratá staral dobrý poľovník a jeho dcéra Barborka. Každý deň chodili spolu do lesa. Dopĺňili seno do krmítka, opravili jeho striešku a potom spolu na posedení sedeli, pozerali sa cez ďalekohľad do najvzdialenejších častí lesa a potichu sa rozprávali o zvieratách, ktoré videli.
Barborka bola veľmi rada, že má otca poľovníka. Rozprával jej o tom, ktoré zvieratá sú nebezpečné a ktorých sa nemusí báť. Naučil ju, ako sa o ne starať. Barborka mala les veľmi rada. Páčila sa jej vôňa ihličia, rada si ľahla do machu a len tak si niečo predstavovala. Tento les poznala naspamäť. Vedela, kam môže ísť a kam jej otec zakázal ísť.
Jedného dňa, keď boli na prechádzke, sa Barborka rozbehla za malou veveričkou. Skákala po stromoch ďalej a ďalej do lesa a malá Barborka išla za ňou. Úplne zabudla, že je už ďaleko od otecka. Ako sa tak otočila, nevidela žiadne posedenie ani krmítko. Dobre sa rozhliadla a za chvíľu zistila, že je príliš ďaleko. Bola v časti lesa, kde to už bolo nebezpečné. Stála na lesnej cestičke a okolo nej boli len stromy. Bola tam sama. Začínala sa báť, ale vedela, že musí byť odvážna a nájsť svojho otecka. Vydala sa teda po lesnej cestičke.
Medzitým na druhej strane lesa hľadal poľovník svoju dcéru. Behal po lese a volal: „Barborka, kde si, počuješ ma?“ Ale nikto mu neodpovedal. Potom poľovníka napadlo, že najviac uvidí zo svojho posedenia. Rýchlo vyliezol hore, schmatol ďalekohľad a točil ním na všetky strany. Dúfal, že uvidí svoju dcéru. Už sa skorol stratil nádej, keď v tom ju zbadal. Kráčala po úzkej lesnej cestičke okolo skaly smerom k nemu. Uľavilo sa mu. Bol veľmi rád, že ju našiel.
No sotva sa chystal za ňou, uvidel v diaľke medvedicu, ktorá kráčala po tej istej cestičke rovno k nej. Cestička bola úzka. Vedel, že Barborka sa medvedici nemôže vyhnúť. A že nemá kam utiecť. Celý ztuholl. Stál na posedení, pevne držal ďalekohľad, rýchlo dýchal a veľmi sa bál. Po chvíli medvedica prišla k Barborke. Stála priamo pred ňou. Barborka sa ani nepohla. Snažila sa byť pokojná. Aj keď bola veľmi vystrašená. Sklopila oči, aby dala najavo, že medvedici nechce ublížiť. Poľovník z diaľky videl, ako medvedica zrazu natiahla svoje veľké tlapy smerom k dievčatku. Tak veľmi sa o ňu bál, ale nemohol nič urobiť. Barborka sa ani nepohla. Cítila, ako ju veľké tlapy dvíhajú do výšky. Medvedica ju čo najjemnejšie zdvihla a preniesla ju za seba. Na druhú stranu cesty. Postavila Barborku na zem. A pokračovala v ceste. Barunka sa neveriacky otočila za medvedicou. Nechápala, čo sa stalo. Ako to, že jej neublížila, ale pomohla.
Poľovník odhodil ďalekohľad a rozbehol sa za dcérou. Keď sa stretli, objali sa, tiekli im slzy šťastia. Otecko bol rád, že sa jeho dcére nič nestalo. Bol na ňu hrdý aj za to, že sa dokázala dobre zachovať, aj keď bola veľmi vystrašená. Barborka stále rada chodí do lesa a pozoruje zvieratá ďalekohľadom. A zo všetkého najradšej sa učí, ako sa má správať k prírode a zvieratám. Už teraz vie, že sa jej to môže niekedy opäť hodiť.
