Za veľkým kopcom stál krásny dom. Nebol to ale obyčajný dom. Bol modrý ako obloha a boli na ňom namaľované slniečka.Strechu mal svetlo červenú. Stál uprostred rozkvitnutej lúky. Všade okolo neho kvitli farebné a voňavé kvety. Ale čo to bolo za dom?
Bola to škôlka pre lesné mláďatá. Bola v nej trieda sŕňat a malých veveričiek. Bola tam aj trieda pre mláďatá jazvecov a skákajúcich zajačikov. Všetky mláďatá tam chodili veľmi rady. Každý sa tam hral a učil sa nové veci a tiež tam mali kamarátov. Učili tam sovy. Najmúdrejšie zvieratká v lese.
Raz prišiel deň, keď mal začať chodiť do škôlky aj malý zajačik Hopsík. Bol už dosť veľký na to, aby sa začal učiť a spoznal ostatné zajačiky v triede. Ale veľmi sa bál.
„Mami, ja nechcem ísť do škôlky. Všetko sa naučím doma, sľubujem. Chcem byť tu s tebou,“ opakoval malý Hopsík každý deň. Jeho maminka zajačica však bola múdra. Hopsíka mala veľmi rada. Hoci by ho najradšej nechala doma, vedela, že je správne, aby začal chodiť do škôlky, a že mu to pomôže byť samostatnejším a naučiť sa veľa nových vecí. Preto premýšľala, ako by mohla pomôcť svojmu malému zajačikovi, aby sa nebál chodiť do škôlky. A potom na niečo prišla.
Keď mamička zajačica ráno chystala Hopsíka do škôlky, niečo pre neho mala. Kľakla si k nemu, aby bola rovnako vysoká ako on, a hovorí: „Hopsík, dnes je tvoj veľký deň. Viem, že sa bojíš a nechce sa ti ísť do škôlky. A ja sa na teba za to nehnevám.Chápem ťa. Je to niečo nové a prvýkrát budeš bezo mňa. Mám pre teba niečo, čo ti pomôže čas v škôlke zvládnuť. Protiplačúci náramok.“
„Čože? Čo je to?“ Hopsík sa zvedavo pozrel na náramok, ktorý mu mama uväzovala okolo labky. „Je to náramok, ktorý ti vždy pripomenie, že na teba myslím a že viem, že všetko zvládnes. Pozri sa, aké sú na ňom napísané písmená. MTR. Znamená to: mám ťa rada. Keď budeš smutný, pozrieš sa na náramok na labke a bude ti lepšie. Budeš vedieť, že na teba myslím a som hrdá na to, ako to všetko krásne zvládaš. A nebude sa ti chcieť plakať. Uvidíš,“ vysvetlila Hopsíkovi mamička.
Malému zajačikovi to dodalo odvahu. Keď prišiel do škôlky, sovičky učiteľky ho veľmi pekne privítali. Zoznámil sa s ostatnými zajačikmi a so všetkými sa rád hral. A keď sa stalo, že mal smutnú chvíľu, že tam nebola jeho mama, pozrel sa na svoj náramok a hneď sa cítil veselšie. Vedel, že jeho mamička naňho myslí a že si preňho opäť príde.
Nakoniec Hopsík začal mať škôlku rád a tešil sa tam. Ukazoval mamičke výrobky, ktoré tam vyrobil, a chválil sa, ako na športových hodinách doskočil najďalej. Bol tiež rád, že si tam našiel veľa nových kamarátov. A mamička? Tá naňho bola ešte pyšnejšia.
