Ako Jurko spoznal bielu pani

V diaľke na vysokom kopci stál hrad. Sem tam mu chýbal kus múru, miestami bol dosť otlčený a nikto v ňom nebýval. Skôr to bola taká zrúcanina hradu. Niekedy sa naň prišli pozrieť nejakí turisti. Prešli si všetkými jeho chodbami, pozreli sa na všetky jeho hradby a potom odišli. Nikto nevedel aké tajomstvo hrad skrýva. Nikto netušil, čo sa na ňom deje keď sa zotmie.

Raz sa naň prišiel pozrieť jeden zvedavý turista. Volal sa Jurko. Veľmi rád jazdil na výlety a na hrady obzvlášť. Celý hrad prešiel. Preskúmal každé zákutie. Pozrel sa z každého rozboreného okna. Bol na ňom tak dlho, že si nevšimol, že sa už začalo stmievať. Pretože bolo veľa hodín, rozhodol sa, že si postaví niekde blízko stan a prespí v ňom. Na cestu domov vyrazí až ráno. A tak aj urobil. Jurko nemohol zaspať. A tak neskoro večer vyšiel von, sadol si pred stan, zabalil sa do deky a pozoroval hviezdy. Potom sa zadíval do diaľky na hrad. Díval sa naň a bol si istý, že tam vidí svetlo. Pohybovalo sa po jeho hradbách. Sem a tam. Jurko najskôr len pozeral a premýšľal, čo to môže byť. Potom sa rozhodol, že to zistí. Vytiahol zo stanu bundu, vzal si baterku a išiel.

O chvíľu stál pred hradbami. Všade bola tma. Len na hrade až úplne hore sa pohybovalo svetlo. Jurko odvážne vyšiel hore. Schovával sa za kameňmi a čakal, kým sa svetlo priblíži k nemu bližšie. Nemal strach. Jeho zvedavosť bola väčšia ako nejaký strach. Svetlo sa blížilo, ale nebolo počuť kroky. Už bolo skoro pri ňom. Jurko vykukol spoza kamenia a neveril tomu, čo videl. Okolo sa prechádzala biela pani. Chodila akoby sa nedotýkala zeme. Mala biely plášť až po zem. Vysoká biela čiapka, tvarovaná do špičky, jej pevne sedela na hlave. Mala aj bielu tvár. V ruke držala svetlo. Jurko zasvietil baterku a pomaly sa k nej priblížil. Tak aby ju nevyľakal. Biela pani sa zastavila. Posvietila si na Jurka. „Ty sa ma nebojíš?“ spýtala sa. „Nie nebojím. Ty si biela pani, že áno? Prečo tu musíš byť a ako dlho tu si?“ odvetil jej Jurko. „Máš veľa otázok mladý muž,“ usmiala sa naň biela pani a začala rozprávať. „Pretože sa ma nebojíš a vyzeráš ako dobrý mladý muž, odpoviem ti. Som tu už niekoľko rokov. Vychádzam len v noci. Cez deň spím. Mám za úlohu strážiť hrad. Kedysi dávno som tu bývala. Bola som kráľovnou na tomto hrade. Nebola som ale dobrá kráľovná. Hrad som mala radšej ako ľudí. A tak ma sám hrad zaklial. Musím byť už navždy bielou paňou, čo ho v noci stráži.“ „To ma mrzí,“ povedal Jurko. Spoznal, že sa kráľovná už zmenila, že už je z nej dobrý človek. A tak sa s ňou dohodol, že za ňou bude chodiť častejšie. 

Odvtedy, vždy keď mohol, za bielou paňou prišiel. Prechádzali sa po hrade a rozprávali sa. Biela pani bola veľmi rada, že tam nie je sama. Raz, keď takto sedeli na hrade, povedala Jurkovi: „Už viem, že ľudí musím mať vždy radšej ako veci. Ty si ma to naučil, Jurko. Ďakujem ti.“ Keď to dopovedala, zodvihol sa vietor, hrad sa začal triasť a okolo bielej panej začali víriť svetlušky. V tej chvíli bolo počuť mohutný hlas. „Je ti odpustené kráľovná, môžeš žiť, ako budeš chcieť, už nemusíš byť bielou paňou.“ Hrad spoznal, že sa kráľovná zmenila a že je z nej láskavý človek. Vrátil jej podobu akú mala kedysi. Kráľovná bola šťastná a s radosťou Jurka objala. Žila potom tak, ako si vždy priala.

Ten hrad je tam dodnes. Doteraz tam môžeš večer vidieť svetlo. Už ale nie je od bielej panej. Je už od Jurka a jeho najlepšej kamarátky kráľovnej. Chodia tam spolu na nočné prechádzky dodnes. A spolu si pripomínajú, aké je dôležité mať rád viac ľudí, ako veci.