Existujú vtáky, ktoré majú radi zimu. Prilietavajú vždy keď nasneží. Vôbec ich sneh nechladí. Už si ich určite videl. Sú to vrany. Raz v zime prileteli aj do našej dediny.
Vtedy na kopci na saniach sedela malá Karinka. Pozerala sa smutne na veľký svah pred sebou a utierala si zmrznuté slzy. V tej chvíli k nej prileteli vrany. Cupitaly si okolo Karinky a pokukovali sa po nej. Všimli si, že bola smutná, ale nemali odvahu sa k nej priblížiť. Až tá najmenšia z vrán postupne prihopkala až ku Karinke. „Čože by si vrana, čo by si chcela?“ povedalo dievčatko a pozrelo sa na vranu svojimi smutnými očami.
„Chcela by som vedieť, prečo si taká smutná. Mohla by som ťa rozveseliť,“ odpovedala malá vrana. „Počkaj, ty rozprávaš? To sa mi isto len zdá,“ prekvapene sa pýtala Karinka. Vrana pricupitala ešte bližšie k dievčatku a povedala: „Áno, samozrejme, že hovorím. Nezdá sa ti to. Ale ostatné deti ani dospelí nevedia, že to viem. A teraz mi povedz, čo ťa tak rozosmutnilo.“
„Som veľmi malá. Vidíš vrana ten kopec? Nemôžem ani na ňom jazdiť. Mohla by som si vraj ublížiť. Môžem jazdiť len na menšom. Pretože som malá. Čo ak nikdy nevyrastiem?“ zverila sa Karinka. Malá vrana si dievčatko vypočula. Bola rada, že jej dievča všetko povedalo a rozhodla sa, že ju rozveselí.
A začala hovoriť: „Moja malá priateľka, nemusíš sa báť, že nevyrastieš. Časom budeš väčšia, uvidíš. Poviem ti, čo musíš robiť, aby si rástla, áno? Musíš dobre jesť a včas chodiť spať. A uvidíš, že vyrastieš. Na budúci rok v zime za tebou priletím a určite budeš väčšia. A teraz poď, niečo spolu vymyslíme. Postav sa sem ku stromu. A opri sa o neho chrbtom.“
Vrana medzitým vyletela ku Karinkinej hlave a tam na strome zobákom vyklovala ryhu do kmeňa. „Tak a teraz vieme, aká si vysoká. Na budúci rok sa tu stretneme a postavíš sa znovu k tomu stromu. A uvidíš, že budeme musieť urobiť ryhu vyššie. A do vtedy Vieš, čo máš robiť?“ spýtala sa vrana Karinky.
„Áno, viem. Dobre jesť a včas chodiť spať,“ povedala Karinka teraz už s úsmevom. „Áno, presne tak. Výborne. A kým vyrastieš, užívaj si veci, ktoré robiť môžeš. Je ich dosť. Stačí sa zamyslieť. Ver mi,“ odpovedala vrana, s Karinkou sa rozlúčila a odletela za ostatnými.
Dievčatko už nebolo smutné. Nezabudlo na to, čo jej vrana povedala. A tak celý rok dobre jedlo, chodilo včas do postieľky a celý čas si užívalo to, čo mohlo. A bolo toho dosť.
Keď nastala zase zima, Karinka čakala vranu pri strome. A vrana priletela. Už ani ona nebola taká malá. Vyrástol z nej krásny a veľký vták. Privítala sa s Karinkou a hneď zvedavo letela pozdĺž kmeňa nahor, aby zistila, kde naposledy vyklovala ryhu. A mala pravdu. Dievčatko bolo väčšie. Mala z toho takú radosť. Ešte dlho sa potom Karinka s vranou rozprávali. A tešili sa zase na ďalšiu zimu, keď sa opäť uvidia.
