Kedysi dávno bola dlhá a krutá zima. Zimná víla čarovala cencúle, snehové vločky a studený vietor. Jar už ale dávno mala byť. Zvieratká vykukovali zo svojich skrýš a čudovali sa, že zima stále nekončí. Sledoval to aj vtáčik, ktorého deti celú zimu poctivo kŕmili. Mal ich za to veľmi rád. Vtáčik vyletel z hniezda, aby deťom jarne zaspieval, ale pesnička mu zmrzla pri zobáčiku. Jej prvé tóny ale predsa len stačili na to, aby prebudili jarnú vílu.
Jarná víla sa prebudila, pozrela sa do kalendára a zľakla sa.
„U všetkých púpav! Veď ja som zaspala! Jar už mala dávno byť.“
Rýchlo vybehla von a začala čarovať. Sneh sa začal topiť, z cencúľov kvapkalo a slniečko sa pomaly predieralo mrazivým vzduchom.
Ako tak jarná víla išla, videla na zemi ležať vtáčika. Zobrala ho zo zeme.
„Chudáčik, si celý zmrznutý. Prišla som neskoro,“ povzdychla si. „Ale ja ťa zachránim. Premením ťa na zajačika.“
Behom chvíľky sa z vtáčika stal zajačik.
„Ďakujem ti, jarné vílo,“ zaradoval sa zajačik a samou radosťou zniesol vajíčko. Bolo zelené ako jarná trávička.
„Za to, že si bol taký odvážny a privolal si jar, staneš sa mojím pomocníkom. Môžeš aj naďalej znášať vajíčka. Budú krásne farebné ako jarné kvety. Uvidíš, akú radosť z nich ľudia budú mať.“
„Takú ako z teba?“ pýtal sa zajačik.
„Rovnakú. Možno ešte väčšiu. Veď uvidíš.“
A tak zajačik nechával každú jar ľuďom farebné vajíčka. Hlavne deťom. Veľmi dobre sa pamätal, že tú dlhú zimu ako vtáčik prežil len vďaka tomu, že ho kŕmili.
Zajačik veľmi rád z diaľky pozoroval, ako deti natešene zbierajú farebné vajíčka. Niekedy ich schoval na jedno miesto a pomocou slamy vyznačil cestu, aby ich deti mohli hľadať. Občas dokonca zniesol farebné vajíčka na prah za dvere, to keď vedel, že tam bývajú deti, ktoré majú práve nádchu a nemôžu ich ísť hľadať von.
No a cez zimu zajačik býval s jarnou vílou. Vďaka nemu už sa jej nestalo, že by zaspala príchod jari. Zajačik ju vždy včas zobudil.
