Jeden celý deň pršalo, všade bolo mokro a chladno, a psíček s mačičkou nesmeli von a nemali čo robiť. A tak sa rozprávali.
„Vieš, mačička,“ povedal psíček, „my by sme tiež mali mať nejaké hračky, ako majú deti. Keď takto prší, mali by sme sa aspoň s čím hrať.“
„No vieš ja, ja ani toľko hračiek moc nepotrebujem,“ povedala mačička.
„Mne stačí aj klbko nití, ba niekedy čo i len kúsok papierku, keď sa chcem hrať. Ale poznám deti, které majú hračiek, že ani nevedia, čo s nimi a ani si už potom s nimi nehrajú a nechávajú ich po všetkých kútoch váľať.“
„Ba,“ vrčal psíček, „a to není od tých detí pekné. Veď je to škoda. Ani potom nedávajú na ty hračky pozor, majú ich špinavé, rozbité a roztrhané až hanba rozprávať.“
„To sú neporiadne deti,“ povedala mačička.
„Čo já som už viděla zkazených hračiek! Takým deťom, které si svojich hračiek nevedia vážiť, by sa im ani žiadne nemali dávať. To keby psíkovia a mačičky mali hračky, určite, by s nimi zachádzali lepšie než takéto neporiadne deti.“
„To určite,“ povedal psíček. „A zle by so svojimi hračkami zachádzali len neporiadny psíkovia a neporiadne mačičky. Tiež se niekedy nájdu neporiadny psíkovia a mačičky, ale tých je málo a od detí je to horšie, pretože deti by mali mať lepší rozum ako malé mačičky a psíkovia.“
A tak si psíček s mačičkou rozprávali o neporiadnych deťoch, až z toho zaspali a spali až do rána. Keď se zobudili, svietilo už krásne slniečko a ani trochu už nepršalo.
„Je pekne,“ povedali psíček s mačičkou, „to pôjdeme von.“
A ako tak chodili vonku, tak počuli, ako niekde niečo tenko plače.
„Čo to plače, tak tenúčko, není to nejaký vtáčik?“ povedal psíček. „To nebude vtáčik, vtáčiky ani neplačú tak jemno,“ povedala mačička, „to asi plače nejaký chrobáčik, že sa mu niečo stalo.“
„Alebo to asi plače nejaký motýľ,“ povedal psíček. „Alebo napríklad nejaká zlomená kvetinka,“ povedala mačička.
A hľadali a hľadali a pozerali sa dookola, odkiaľ to tak tenko plače. A teraz videli, čo to plakalo tak jemne a tenko.
Úplne v kútku vo vysokej tráve a ta tráva bola po daždi ešte mokrá, ležala pod žihľavami malá bábika. Nejaké dieťa tam tu malú bbiku ztratilo, alebo odhodilo, a bábika tam ležala už niekoľko dní, napršalo tam na ňu, až mala šatočky celé mokré, hlavičku mala trochu natlčenú a mala hlad a trochu kašeľ a bála sa tam tak sama.
„Prečo tak plačeš, malá bábika?“ pýtali sa jej psíček s mačičkou.
A bábika povedala: „Ja plačem, pretože mi je ľúto, že ma moje dievčatko tu len tak pohodila, ztratila a zabudla, a že mám hlad a že mi je tu smutno tak samej.“
„Chuderka, nám je ťa tiež moc ľúto,“ povedal psíček. „To dievčatko to nebola dobrá tvoja maminka, keď ťa tu tak môhla pohodiť a nechať. To sa takým malým dieťatkám, takým bábikám, ako jsi ty, nemá robiť, pretože sú maličké a nemôžu si pomôcť.“
A mačička povedala: „Vieš čo, nám je ťa tak ľúto, my sa ťa ujmeme a vezmeme ťa k nám, keď to tvoje dievčatko ťa nechcelo.“
Psíček a mačička vzali pohodenú bábiku a opatrně si ju niesli so sebou domov. Bábika už neplakala a bola rada, že už sa nemusí báť tak sama v mokrej tráve a v žihľavách.
„Таk,“ radovali sa psíček s mačičkou, „teraz máme našu bábiku, tu jsme si našli, to bude teraz naše dieťatko!“
Mačička zobliekla bábiku z mokrých šatičiek, vyprala ich, ako boli zamazané od hliny a dala ich na slniečko usušiť, aby zas boli čisté a suché. Psíček uložil bábiku do postieľky, aby sa zahriala a priniesol jej rohlíček a hrnček mlieka. Bábika se najedla a potom v postieľke pekne zaspala. Psíček s mačičkou chodili po špičkách okolo, aby bábiku nezobudili, a tešili sa z toho, že teraz majú svoje dieťatko.
A mačička povedala psíkovi: „Niečo ti, psíček, poviem : teraz, keď máme toto naše dieťatko, tak sa o neho musíme starat.“
„To budeme,“ povedal psíček, „a budeme sa o neho o moc lepšie starať ako ta jej nedobrá maminka, ako to neporiadne dievčatko, čo tu bábiku tak pohodila! Ta bábika sa bude diviť a bude sa jej to páčiť, ako sa bude u nás mať dobre. My, dvaja, ju nikde takto nepohodíme!“
„A budeme ju držať pekne čisťučkú,“ povedala mačička. „To vieš, my, mačičky, sa stále umývame a češeme, to ja si už u nej zoberem na starosť. Ale oho, psíček, na niečo sme zabudli! Veď my pre ňu nemáme žiadne hračky, a ona si predsa bude chcieť s niečim, hrať. A kde my pre ňu nejaké hračky vezmeme, keď žiadne nemáme?“
„Hm, to nemáme,“ povedal psíček, „s hračkami to bude u nás ťažká vec.“
„To bude,“ povedala mačička, „musíme o tom porozmýšľať.“
Tak o tom psíček s mačičkou rozmýšľali, ako by prišli k nejakým hračkám pre ich bábiku. Žiadne nemali, urobiť hračky, to predsa nevedeli, to ani deti nedokážu, tak ako by to mali vedieť psíkovia a mačičky a ukradnúť potajomky nejaké hračky deťom, keď si deti hrajú, to nie! To by náš psíček a mačička nikdy neurobili! Psíček rozmýšľal a rozmýšľal, až to vymyslel.
„Už to mám“ kričal radostne, „už som na to prišiel!“
„Nekrič tak,“ šepkala mačička, „veď nám zobudíš tú našu bábiku, to naše dieťatko.“
„Tak pozeraj, mačička, ja ti to poviem,“ šepkal psíček mačičke. „Predsa práve včera sme hovorili o tom, čo deti majú hračiek a nevedia si ich vážiť, a čo ich porozhadzujú a postrácajú. A práve dnes sme našli tú pohodenú chuderku, malú bábiku. A tak ja budem hľadať, čii ešte nenájdem niekde nejakú hračku, ktorú deti tiež stratili alebo pohodili a tú dáme tej našej bábike!“
„Tak je to dobre,“ zaradovala sa mačička, „tak choď a pozeaj a hľadaj, a snáď niekde nájdeš nejakú pohodenú hračku, ktorú by sme dali tej našej bábike.“ Psíček šiel, pozeral, do všetkých kútov vliezol, všetko preštáral, a to si, deti, ani neviete predstaviť, čo on tam všetko našiel!
To vy, deti, ani neviete, akých hračiek jste už pokazili, postrácali a pohodily! Vy na to hneď zabudnete, ale psíček ich všetky našiel. Tu v tráve našiel loptičku, inde našiel ztratené formičky a bábovečky na piesok, a našiel korálky, farebné kocičky, a nejaký riad, ktoré děti postrácali, našiel pohodenú piecku a stoličky do kuchyňky, našiel plno obrázkov, a jednu píšťalku tiež našiel, a tiež lyžicu a lopatku na piesok, a našiel postrácané drevené domečky a stromečky, a nejaké drevené zvieratká tiež našiel, a našiel toho tolľko, že to ani uniesť nemôhol.
„Jemine,“ tak sa divil a radoval, „to bude mať tá naša bábika hračiek!“
Doniesol to všetko domov a mačička bola prekvapená, čo toho je.
„Bože, čo ty deti toho tak rozhádzajú a postrácajú!“ zalomila pacičkama a povedala: „To ja sa tiež ešte pôjdem popozerať. To vieš psíčku, ja viem presliediť a prekutrať všetko, kde ani ty nevlezieš. A určite toho dosť nájdem.“
Mačička šla, hľadala, všetky kútky preliezla a prekutrala. A jaj jaj, deti, čo ona toho ešte našla! Čo vy tých hračiek pohodíte, zabudnete a postrácate! Niekde v plote našla kýbliček a inde pokrčenou kropiacu konvičku, v žihľavách našla pohodené kocky zo stavebnice, v trávičke našla črievičky a pančušky.
Stratené zo všelijakých bábik, a našla tiež jednu knižku s rozprávkou a obrázkami a vreckovku, a farebné handričky našla a nitky, a inde zas našla vyšíváníčko a tiež našla ihlu guľatú, nepíchavú, a našla jednu verte neverte celkom maličkú bábike na hranie, a loptičku s pierkami a farebné papierky a hádzací krúžok a ešte k tomu nejaký riad, no našla vám toho pohodeného a postrácaného, že to ani pobrať nemôhla!
Doniesla to všetko domov a bolo toho toľko, že si z toho môhla so psíčkom urobiť obchod na predávanie hračiek. A to všetko postavili okolo postielky tej pohodenej bábike. Bábika sa zobudila a mala veľkú radosť, keď okolo seba videla toľko hračiek, a moc se jej to u psíčka a mačičky páčilo. Hrala si a hrala, hrala sa s mačičkou a psíčkom so všetkými tými hračkami a bolo ich toľko, že si ani dosť so všetkými vyhrať nemôhla.
Psíček a mačička jej dali meno Járinka a mali ju moc radi a ona mala zas moc rada ich, tak sa tam u nich dobre mala, že na svou predchádzajúcu maminku, na to neporiadne dievčatko, ktorá ju do žihľavy pohodila, ani už nikdy nepohodí. A na všetky tie hračky, ktoré jej psíček s mačičkou našli, dávala pekne pozor, žiadnu z nich nepokazila, žiaadnu nikde nezabudla, nesratila, ani nepohodila. A tak to teda bolo, že úbohá pohodená bábika mala zo všetkých detí a bábik na svete nejviac hračiek.
