Tomáško bol malý chlapec, ktorý nechcel poriadne jesť. Zeleninu ani ovocie nechcel ani vidieť, chodil neskoro spať a stále pozeral len na televíziu alebo do tabletu. Zle sa aj obliekal, často nenosil ponožky, a keď sa vonku zmáčal, nechcel ísť domov sa prezliecť. Márne mu mamička dohovárala, že z toho bude chorý. A tak sa aj stalo.
Na Tomáška si počíhala škaredá chrípka. Akonáhle si u neho urobila pohodlie, spustila na Tomáška kašeľ, nádchu a horúčku. Tomáško len ležal v posteli, hrať sa nemohol a jesť mu nechutila ani jeho obľúbená čokoláda. Ako tak ležal, zaspával, budil sa, zaspával, budil sa, že už za chvíľu ani nevedel, čo je skutočné a čo sa mu len snívalo.
Keď otvoril oči, pri jeho posteli stáli jeho obľúbené rozprávkové bytosti, o ktorých mu mamička často čítala. Na svojom tróne sedel pri jeho posteli kráľ so žezlom v ruke a korunou na hlave a vedľa neho stál rytier v brnení.
„Však my ťa uzdravíme, chlapče,“ povedal kráľ a ukázal na neho žezlom. „Čo ti je, chlapče?“
„Je mi zle, pán kráľ,“ povedal Tomáško. „Vraj mám chrípku. Ocko hovorí, že to mám z toho, že som mal slabú imutinu.“
„Asi myslíš imunitu, však?“
Tomáško len pokrčil plecami.
„Neviem, čo to znamená.“
Slova sa chopil rytier.
„Imunita sú tvoji statoční rytieri, celá armáda, ktorú máš v krvi a ktorá ťa chráni pred chorobami. Kedykoľvek si na teba nejaká trúfne, trebárs nádcha,“ vysvetľoval rytier a tak to prežíval, že z toho celý chrastil ako rozsypané hrnce, „tvoji rytieri takto tasia meč a vrhnú sa na ne.“
Rytier vytiahol meč a zamával s ním vo vzduchu.
„Všetky nádchy zlikvidujú, šmik fik a je hotovo!“
Meč presvišťal vzduchom a trafil luster.
„Dávaj pozor, ty plechovka,“ napomenul ho kráľ.
„Prepáčte, nechal som sa trošičku uniesť.“
Tomáško sa zasmial. Potom zase zvážnel.
„Keď mám takúto armádu, prečo mám teraz chrípku?“ pýtal sa.
Kráľ zdvihol prst, aby zadržal rytiera. Nemusí zas niečo rozbiť. Rytier sa urazil a s hrkotaním odišiel za dvere.
„Niekedy sa stane, že je nepriateľov veľa. Potom treba rytierom pomôcť liekmi alebo bylinkami. Alebo tí tvoji rytieri boli veľmi slabí a prehrali.“
„To nie! Ja chcem mať silnú armádu. Ako vy, pán kráľ. Takú, s ktorou ste porazili zlého čarodeja.“
„To musíš svojich rytierov lepšie cvičiť a posilňovať. Najviac silnejú z ovocia a zeleniny,“ vysvetlil kráľ.
Zrazu sa otvorili dvere do izby a vošiel do nich vodník s hrnčekom.
„Pomoc, vodník! Ide po dušičku!“ zľakol sa Tomáško.
„Ale kdeže,“ odpovedal vodník. „Čaj ti nesiem, popleta. Trochu sa v rozprávkach rozkríklo, že potrebuješ uzdraviť.“
Tomáško si vzal čaj, poriadne sa napil a zase si ľahol.
„Ďakujem, vodník.“
Vodník sa usmial a zase odišiel. Namiesto neho vbehol do izby kocúr v čižmách.
„Môj pane,“ začal kocúr podliezavo na Tomáška, „mačacie pradenie lieči. Ja si tu vedľa vás takto ľahnem a budem priasť, čo najviac viem, aby som vás vyliečil.“
Kocúr si ľahol vedľa Tomáška, pritúlil sa k nemu a začal priasť. To bolo veľmi príjemné, pretože kocúrik krásne hrial.
„Myslíte, pán kráľ, že sa naozaj uzdravím?“ pýtal sa Tomáško.
„Ale iste, že sa uzdravíš,“ ozval sa škrípavý hlas od dverí.
Do izby sa prirútila ježibaba.
„Kde si nechala lopatu?“ pýtal sa kráľ.
„Vieš veľmi dobre, že odvtedy, čo ma Janko s Marienkou prekabátili, už jem len zeleninu a ovocie,“ odsekla ježibaba a otočila sa na Tomáška.
„Pripravila som ti skorocelový sirup. Je domáci a určite ti pomôže.“
Ježibaba vytiahla lyžičku a už naberala sirup. Tomáško poslušne zjedol, čo mu babka dávala. Bolo to veľmi dobré a sladké.
„Vidíš, Tomáško? Už je to lepšie. Horúčka klesá a zajtra ti už bude lepšie,“ usmial sa kráľ. „Teraz sa poriadne vyspi, nech majú tvoji rytieri silu vybojovať bitku proti chrípke.“
Tomáško zaspal a spalo sa mu oveľa lepšie.
***
Otec sedel v kresle a pozeral sa na Tomáška, ako spí v posteli a nepokojne sa prehadzuje. Mamička si vzala prípravu večere na stolík vedľa postele a šúpala zemiaky. S otcom sa rozprávali o tom, ako toho chlapca uzdraviť a naučiť ho, aby sa lepšie staral o svoje zdravie.
Jeden zemiak mamičke vyskočil z ruky a zhodil na zem pokrievku. Ozval sa rámus.
„Snáď som ho nezobudila,“ vyľakala sa mamička, ale Tomáško spal ďalej. „Prinesiem mu čaj.“
Za chvíľku sa mamička vrátila s hrnčekom čaju, dala Tomáškovi napiť a išla variť večeru. Keď odchádzala, vbehol jej do izby kocúr, ktorý sa hneď uvelebil v posteli pri Tomáškovi. Otec hľadal niečo na mobile a brumlal si čosi pod fúzy.
Vtom sa dvere otvorili a do izby vošla babička.
„Priniesla som mu skorocelový sirup. Domáci,“ zvolala, vytiahla lyžičku a dala Tomáškovi, ktorý napoly spal, dve lyžičky lieku.
„Mamička, poď sem,“ volal tatinko.
Keď mamička prišla, ukázal jej na mobile, čo našiel.
„Vidíš? Tých desať vecí, ktoré podporujú imunitu. Niektoré by sme mali vylepšiť aj my. Potom sa to ten chlapec skôr naučí, keď mu ukážeme ako na to.“
„Čo takto začať tým, že pôjdeme spať včas?“ navrhla mamička.
„Dobrý nápad,“ súhlasil tatinko.
„Pozrite, Tomáško vstáva,“ zaradovala sa babička a siahla mu na čelo. „Horúčka je preč. Teraz už bude zase dobre.“
A tiež bolo. Tomáško sa uzdravil a spolu s maminkou a tatinkom robil všetko preto, aby jeho rytieri boli dosť silní a uchránili ho pred ďalšou chrípkou. Dlhoval to svojim rozprávkovým priateľom za to, že sa o neho tak pekne starali. Alebo to bol len sen? Kto vie.
