Bol raz jeden dráčik, ktorý sa chcel stať hasičom. Už od mala ním chcel byť. Chcel sa voziť v aute s húkačkou, nosiť peknú uniformu a pomáhať ľuďom. Všetci ľudia mali radi hasičov. Ďakovali im a dávali im buchty. Povedal to svojej mame, no tá sa veľmi nepotešila. Ba dokonca sa zhrozila! „Hasičom? Hasičom? Zbláznil si sa? Draky ohne zakladajú, nie ich hasia!“
Dráčik sa však svojho sna nevzdával. Odišiel na hasičskú stanicu, aby sa informoval o tom, ako sa stať hasičom. Náčelník sa najskôr zľakol, potom rozosmial. Drak a hasič! Prepánajána! Nakoniec sa mu však draka uľútostilo. Bol taký odhodlaný, že mu bolo ľúto len tak ho vyhodiť. „No milý dráčik, najskôr musíš spraviť testy. Až potom sa môžeš stať hasičom.“ Náčelník si myslel, že dráčik testy neurobí, no opak bol pravdou. Dráčik sa na ne totiž celé dni učil. Pekne poctivo. A potom ich spravil na plný počet bodov. Náčelníkovi nezostávalo nič iné, ako ho zamestnať.
Keď sa ľudia dozvedeli, že novým hasičom je drak, najskôr tomu vôbec nechceli veriť. Potom sa rozosmiali a potom sa zľakli. Ako môže byť drak hasičom?! Dráčik však o pár dní ukázal, že bude dobrým hasičom. V meste začala horieť škola a on jediný sa nebál skočiť dovnútra a vyviesť odtiaľ malé dievčatko, ktoré nestihlo vyjsť včas von. Všetci dráčikovi ďakovali a ospravedlňovali sa mu, že mu neverili.
Tak to býva, nikdy netreba nikoho podceňovať a nikomu netreba hovoriť, že niečo nedokáže. Ak je človek, alebo aj drak usilovný, môže robiť čokoľvek, čo chce, čo je jeho snom. A viete z čoho sa Dráčik tešil najviac? Z tých buchiet, ktoré mu doniesli ľudia, keď spolu s ostatnými hasičmi uhasil požiar. Buchty však zjedol dráčik skoro sám.
