Jurko trávil veľkonočné sviatky u babky. Mama i otec museli odísť na služobnú cestu, a tak Jurka poslali na prázdniny. Jurko sa tešil. U babičky to mal veľmi rád. Behal po vonku, hral sa so zvieratkami a mal tam aj veľa kamarátov, ktorých vždy rád videl. Jediné, čo nemal rád, bolo to, že babka prísne dodržiavala všetky veľkonočné tradície.
Keď sa dozvedel, že na Zelený štvrtok bude babka variť špenát, pretože sa v tento deň musí jesť niečo „zelené“, Jurko sa nahneval. On žiaden špenát jesť nikdy nebude. Fuj, fuj, fuj. Babka sa nahnevala: „Keď nechceš, tak nechaj tak. Ale budeš hladný, lebo ja ti nič iné na jedenie nedám.“ Jurko mykol plecami. Jeden deň vydrží. Nič ho neprinúti zjesť ten hrozný špenát. Sám síce nevedel, ako špenát chutí, pretože ho nikdy nejedol, no všetci hovorili, že chutí zle, a tak tomu aj sám uveril.
Večer išiel spať bez jedla. V bruchu mu vyhrávali cigáni, no on bol príliš hrdý. O polnoci ho hrdosť prešla a zakradol sa do kuchyne. Na stole ležal nejaký koláč. Jeden kúsok si dá. Iba jeden… Nakoniec si dal Jurko tri kusy a spokojne išiel spať. Ráno ho privítala vysmiata babka: „Tak predsa si ten špenát vyskúšal? To som rada, Jurko môj!“ Jurko najskôr nechápal, potom mu to však docvaklo. Ten koláč bol špenátový! A vôbec nebol zlý!
