Keď sa celý les zotmie a na oblohe sa objaví mesiac a hviezdy, nastane noc. Všetky zvieratká v lese sa schúlia vo svojích brlohoch a norách a idú spať. Musia načerpať sily na ďalší deň. Niektoré zvieratá však začínajú žiť až v noci. Spia počas dňa. Keď sa blíži súmrak, prebudia sa. Otvoria svoje malé očká a začnú svoj nočný život.
Žijú v jaskyniach, spia zavesené dolu hlavou a dokážu lietať. Vždy ich je veľa vedľa seba. Keď sa začne stmievať, je to signál, aby sa zobudili a odleteli do lesa. Sú to netopiere. Aj keď lietajú rýchlo a v noci, nikdy do ničoho nenarazia ani sa neboja.
V jednej jaskyni kedysi žila takáto skupina netopierov. Večer sa vždy rozleteli do lesa a poletovali po ňom celú noc. Svišťali vzduchom a dobre sa bavili. Ale jeden z nich zostal v jaskyni. Malý netopier, ktorý sa veľmi bál. Veľmi sa bál, že do niečoho narazí, stratí sa v tme a nedostane sa späť. Preto radšej zostal v jaskyni a sám.
Jeho priateľ netopier ho vždy večer budil a hovoril mu: „Kamarát, vstávaj. Už je večer. Čoskoro vyrážame. Poď s nami a neboj sa. Budem tam s tebou. Nemusíš sa báť. Vydávame zvuky, ktoré počujeme len my, a tie nám pomáhajú, aby sme sa nestratili a do ničoho nenarazili.“ Ale malý netopier vždy odpovedal: „Ale ja ich nepočujem. Neviem to a bojím sa. Radšej zostanem doma.“ Schúlil sa na jeden bok a bol smutný.
Jedného dňa sa však stalo niečo, čo ho dostalo z jaskyne von. Keď sa raz večer celá skupina vybrala do lesa a malý netopier zostal v jaskyni, zdalo sa mu, že niečo počuje. Taký zvláštny zvuk. Počúval, ale ten zvuk nepoznal. Vnútorný hlas mu však povedal, že sa niečo stalo a že ten zvuk je pre neho. Postavil sa na okraj jaskyne a nastražil uši. Znovu ten zvuk. Niečo mu stále hovorilo, že musí zistiť, čo to je.
Pozbieral všetku svoju odvahu a pokúsil sa letieť za zvukom. Zaviedlo ho to k veľkému stromu, na ktorom visela obrovská sieť. Všetci jeho priatelia boli chytení v sieti. Jeho priateľ ležal na okraji siete a volal: „Vedel som, že priletíš! Veril som ti. Vidíš, povedal som ti, že tie zvuky vydávame len my a že ťa dovedú tam, kam potrebuješ. Teraz poď. Musíš nás dostať von. Všetci sme uväznení.“
Netopier krúžil okolo siete a premýšľal, ako im pomôcť. Potom si pomyslel, že veveričky majú ostré zuby, zobudil ich a prosil o pomoc. Veveričky neváhali a rýchlo sa rozbehli prehrýzť sieť. O niekoľko minút boli netopiere voľné. Veľmi sa veveričkám poďakovali.
Boli hrdé aj na svojho najmladšieho netopiera. Vďaka jeho odvahe boli všetci zachránení.
Odvtedy malý netopier chodil na nočné výpravy so svojou skupinou a nezostával v jaskyni sám. Nebojí sa a dôveruje svojim inštinktom.
