Pavlík bol malý chlapec, ktorý mal stále veľa práce. Stále niečo vymýšľal. Jeden deň bol kuchárom, ktorý vyrábal elixíry z hliny a trávy, na druhý deň bol rytierom, ktorý statočne chránil bunker, ktorý si postavil. Jeho predstavivosť a hry nemali konca kraja. Rád sa hral na rôzne veci. Dokonca mal aj kamarátov, ktorí sa hrali s ním. A bol za nich rád. A predsa mu stále niečo chýbalo. Čo to bolo? Dozvieš sa to v príbehu, ktorý ti teraz budem rozprávať.
Stalo sa to jedného daždivého popoludnia. Vonku bolo mokro. Aj keď nebola zima, nedalo sa vyjsť von, pretože všade boli kaluže. Pavlík sa vo svojej izbe hral s autíčkami. Postavil si garáže z kociek, vysuté mosty a jazdil s autíčkami po celej izbe. Pavlíkova mama mala stále veľa práce. Prala, žehlila, varila a upratovala. Chcela, aby bolo doma pekne čisto a chcela sa o Pavlíka čo najlepšie postarať. A ako to už býva, ako každá maminka mala stále čo robiť.
Neskôr popoludní, práve keď sa Pavlík dohral, bola mamička po všetkej tej činnosti unavená a chcela si na chvíľu oddýchnuť. Ľahla si teda na pohovku a pozerala sa do svojho mobilného telefóna. Pavlík za ňou niekoľkokrát prišiel s nápadom alebo hračkou, ale vždy dostal od mamičky rovnakú odpoveď: „Počkaj Pavlík, za chvíľu.“ Chlapček sa teda vrátil do svojej izby a premýšľal, s čím sa bude hrať. Vedel, že jeho mama to nemyslí zle, že je unavená a chce si na chvíľu oddýchnuť a pozrieť si svoje veci. Napriek tomu mu bolo ľúto, že naňho nemá čas.
Pavlíka teda napadlo, čo by ešte mohol urobiť. Vzal si ceruzku a papier a začal písať. Písal svoje tajné želania. Potom papier vložil do obálky a večer ju strčil za okno. Dúfal, že existuje nejaké kúzlo, víla alebo skrátka niekto, kto si to prečíta a splní mu želanie.
Keď nastal večer, prišla dať maminka Pavlíkovi pusu na dobrú noc. A keď zaspal, mamička si všimla obálku za oknom. Potichu ju otvorila a vzala si papier do ruky. Čítala a čítala, až sa jej oči zaleskli. Stálo tam totiž: „Chcel by som, aby sa mamička prišla so mnou hrať a mohli sme spolu postaviť hrad. Nech si odloží mobil, sľubujem ti víla, že by som ju nenahneval.“ Keď to Pavlíkova mama dočítala, po lícach jej stekali slzy. Netušila, ako veľmi ju má Pavlík rád a ako veľmi si želá, aby sa s ním hrala. Preto sa rozhodla, že mu toto želanie splní.
Na druhý deň mala, samozrejme, veľa práce ako všetci ostatní, ale keď všetko vybavila, nezobrala si mobil, dokonca si ani neľahla pred televízor, ale prišla do Pavlíkovej izby a spýtala sa: „Pôjdeme spolu stavať hrad?“ Pavlík vyskočil od radosti a objal mamu. Bol taký šťastný. Hneď začal ukladať kocky na seba a vysvetľoval mame, ako má hrad vyzerať. Tá si ľahla vedľa neho na koberec a sledovala, akého má doma šikovného staviteľa.
Pavlík dodnes nevie, ako je možné, že sa mu želanie splnilo. Či naozaj existuje víla, ktorá si prečítala jeho list. Dôležité však bolo, že sa to stalo. A mamička? Aj keď má doma veľa povinností, odvtedy nikdy nezabudla, že čas, ktorý venuje svojmu Pavlíkovi, je tá najdôležitejšia práca. A hlavne tá najlepšia. Tak už vieš, čo Pavlíkovi chýbalo? Samozrejme mamička. Aj keď ju mal doma, nebola s ním. Ale to už teraz tak nie je.
