A tak sa Jurko vrátil domov. Vrátil sa domov a nebol lenivý, ale práveže pracovitý a usilovný. Bol aj veľmi šťastný. Pracoval na svojom gazdovstve, mal milujúcich rodičov a súrodencov, o ktorých sa staral, a krásnu ženu –princeznú Jazmínu, s ktorou už mali aj svadbu.
Tá svadba trvala tri dni a tri noci. Pilo sa, jedlo sa, zabávalo sa. Jurko bol šťastný a šťastná bola aj princezná Jazmína. Lenže potom prišli povinnosti bežného života. Ráno skoro vstávať, postarať sa o hydinu, o dobytok, priniesť vody, nachystať dreva, navariť.
Jurko pomáhal princeznej, ako sa len dalo, no v lete musel s ostatnými mužmi do hory na robotu. Princezná mala zostať doma a starať sa o gazdovstvo. Lenže čože, keď nevedela variť, keď sa bála zvierat a nemala ani sily v rukách. Jurkov otec, starý gazda, ktorý už len tak posedával, raz synovi povedal: „Nevestu máš síce peknú, ale čo z toho, keď je to stále len princezná a robota jej nejde od ruky! Takejto žene bude na gazdovstve ťažko!“
Aj Jurko videl, že princezná sa na gazdovstve trápi. Jej malé, jemné ruky neboli na ťažkú prácu zvyknuté! A ešte potom, ako sto rokov sedela zakliata vo veži! Jurko to však vyhútal. Priviedol do domu jeho starú kmotru! To bola gazdiná nad gazdniny. Kmotrička mu sľúbila, že z princeznej spraví riadnu gazdinú, že sa nemusí báť a môže ísť smelo do hory na roboty.
A tak Jurko išiel. Často však myslel na svoju ženu. Či je doma všetko v poriadku, či ju kmotra všetkému naučila, či princeznej nie je smutno a či neľutuje, že sa vydala za chudobného chlapca. Nevedel sa dočkať návratu, hoci sa ho i trošku obával. Nemal sa však čoho báť.
Keď prišiel, doma ho už nečakala princezná. Doma ho čakala gazdiná. O zvieratá bolo postarané. Voda bola nanosená. V piecke sa kúrilo. Na stole bol pripravený chutný obed.
Princezná sa všetkému naučila a robota na gazdovstve sa jej veľmi páčila. Žiaden zámok a žiadneho princa by za svojho muža Jurka a gazdovstvo nevymenila!
