Dianka bola milé mladé dievča. Vždy sa usmievala ako slniečko. Bola vyššia, dlhé blond vlasy mala vždy zopnuté do chvosta a keď sa usmiala, rozžiarili sa jej aj oči. Veľmi rada hrala na gitare. A bola v tom aj veľmi dobrá. Vymýšľala si vlastné piesne a potom ich hrala a spievala. Mala ešte jednu záľubu. Milovala vláčiky. Jej najväčším želaním bolo, aby mohla cestovať vlakom niekam ďaleko a hrať ľuďom svoje piesne na gitare. Urobiť nimi niekomu radosť a zároveň vidieť nové miesta. Ale to bolo len jej želanie.
Keďže Dianka mala vlaky veľmi rada a rada hrala na gitare, každý deň si chodila sadnúť na kopec pri koľajniciach. Ľahla si na trávu, odkiaľ mala najlepší výhľad na koľaje, a začala hrať a spievať. Jej krásny hlas sa niesol po celom okolí. A keď z diaľky zbadala blížiaci sa vlak, rozžiarili sa jej oči. Pravidelne tadiaľto prechádzal. Presvišťal okolo Diany ako vietor. Hneď si predstavila, ako sa na ňom vezie.
Dianka mala aj svoje vlastné tajomstvo. Odmalička písala všetky svoje želania na lístok a dávala ho do čarovnej škatuľky. Tú mala ukrytú doma vo svojej izbe. Škatuľku dostala od svojej mamy. Mala do nej napísať svoje najväčšie želania. Maminka jej povedala, že je to čarovná škatuľa a že sa jej jedného dňa splnia. A hoci Dianka už bola väčšia, stále si v škatuľke schovávala svoje želania a dúfala, že sa jedného dňa splnia. A tak v škatuľke bol, samozrejme, aj lístok, na ktorom stálo: „Milá škatuľka, prosím ťa, dovoľ mi cestovať vlakom a hrať ľuďom na gitare.“
Jedného dňa, keď Dianka sedela na svojom obľúbenom mieste na kopci pri koľajniciach a hrala na gitare, stalo sa niečo zvláštne. V diaľke počula blížiaci sa vlak. Nešiel však tak rýchlo ako vždy. Dokonca začal spomaľovať. Napokon sa zastavil priamo pred Dianou. Z vlaku vystúpila nejaká pani. Bola to pravdepodobne strojvodkyňa a začala Dianke mávať a volať ju: „Mladá dáma, poď, ideme, ponáhľaj sa nech nemeškáme, nastúp si.“ Dianka stála na kopci s gitarou v ruke a obzerala sa, na koho tá pani volá. „Dianka, nerozhliadaj sa a nastupuj. Potrebujem, aby si rozveselila cestujúcich, budeš im hrať svoje pesničky, aby si im spríjemnila cestu.“ Teraz si bola istá, že pani volá na ňu. Dianka sa rozbehla k vlaku. Naskočila doň. Vlak sa pomaly pohol. A onedlho sa už pohyboval obrovskou rýchlosťou.
Pani strojvodkyňa posadila Dianku do najväčšieho vagóna. Položila pred ňu mikrofón a povedala: „Cez tento mikrofón ťa bude počuť celý vlak. Hraj a užívaj si cestu.“ Dianka nemohla uveriť vlastným očiam. Vzala do ruky gitaru a začala hrať a spievať. Jej hlas a melódie sa príjemne niesli celým vlakom. Ľudia počúvali, usmievali sa a tlieskali. Dianka naplnila celý vlak dobrou náladou. Hrala, pozorovala krajinu a zároveň videla, ako sa ľuďom páčia jej piesne. Bola šťastím bez seba a užívala si každú minútu.
Po nejakom čase dorazil vlak späť na jej miesto. Skôr než vystúpila, poďakovala a rozlúčila sa so strojvodkyňou. A spýtala sa jej: „Nerozumiem. Ako ste o mne vedeli? Prečo ste mi to dovolili?“ Strojvodkyňa sa k nej len naklonila a zašepkala: „Priania sa majú plniť, najmä dobrým ľuďom, ako si ty. Hraj a spievaj ďalej. Niekedy si po teba opäť prídem. A píš svoje želania do škatuľky. Nech sa ti opäť splnia.“ A potom vlak odišiel.
Dianka dodnes nevie, ako sa tá pani dozvedela o jej škatuľke. O jej tajomstve. Vedela však, že teraz bude veriť, že želania sa môžu splniť. Dianka nikdy neprestala hrať a spievať pre ľudí. Plnila si svoj sen.
