Zajko Bojko sa nevolá Zajko Bojko len tak. Kedysi to bol len Zajko. Ale potom sa začal všetkého báť, a tak ho začali volať Bojko. Najprv ho tak volala kamarátka líštička Ryška, potom ostatné zvieratká z lesnej školy, dokonca i pani učiteľka, a potom aj jeho rodičia. Zajko Bojko sa bál vody, búrky, tmy, kamaráta medveďa aj ľudí. Najviac zo všetkého sa ale bál toho, že odíde od svojej milovanej mamičky. A práve to sa teraz malo stať.
Zajko Bojko mal totiž ísť do letného tábora a mal tam byť bez nej skoro desať dní. Joj, čo sa len naplakal a nakričal, že tam nechce ísť. Mama bola neoblomná a Zajka Bojka tam predsa len prihlásila. Vraj sa musí naučiť samostatnosti. Zajko Bojko však mal plán…
Keď nadišiel čas odchodu, Zajko Bojko si utrel slzy a tváril sa ľahostajne. Mama sa aj čudovala, čože si to tak rýchlo rozmyslel a nebojí sa, no zbytočne sa ho nevypytovala. Zabalila mu batôžtek, kufríček, nachystala desiatu a pekne odišla domov. Zdalo by sa, že aj ona mala v očiach slzy. Zvieratká, ktoré mali odísť do tábora, sa stretli pri veľkom dube, kde sa cez školský rok učili, a odtiaľ mali ísť asi tri kilometre na autobus. Ten ich mal odviesť k riečke, kde mali byť desať dní.
Ako tak kráčali, Zajko Bojko sa od nich odpojil, schoval sa do kríkov a čakal, kým prejdú ďalej. Čakal a čakal, zvieratká odišli a zotmelo sa. Zajko Bojko sa chcel rozbehnúť domov, no zrazu nevedel, kade má ísť. Úplne zablúdil. A tak kráčal. Bola tma, začalo pršať, v diaľke zahrmelo. Zdalo sa mu, že počul nejaké zvuky. Sú to medvede alebo ľudia? Zajko Bojko sa išiel zblázniť od strachu. Predsa si však pohľadal miesto na spanie, založil oheň a zjedol desiatu. Počúval a počúval a snažil sa nebáť. A keď hodiny ubiehali a nič strašného sa nedialo, jednoducho zaspal.
Keď sa zobudil, nakláňala sa nad ním mama aj pani učiteľka sova a aj ostatné zvieratká, s ktorými mal ísť do tábora. Všetci ho hľadali a teraz ho obdivovali, ako to v noci zvládol v lese sám. Mama ho chcela zobrať domov s tým, že ho už nikdy nebude nútiť chodiť do tábora, Zajko Bojko však zrazu chcel ísť.
Keď už prežil noc sám v lese, nebude sa báť byť desať dní bez mamy v tábore s ostatnými. Strach jednoducho odišiel a odvtedy už Zajko Bojko nebol Bojko.
