Ďaleko v horách, až tam kde bol len sneh a mráz, žil snežný muž. Býval na najvyššom vrchole hory, pekne schovaný v jaskyni. Žiadny človek ho nikdy nevidel. A tak nikto nevedel, že existuje.
Ale snežný muž vedel o ľuďoch všetko. Každý večer sedával na vrchole svojej zasneženej hory a pozeral sa na mesto plné ľudí, ktoré bolo pod ním. A tak videl ľudí, ako sa vozia v čudných veciach na kolesách, ako sa spolu bavia, stále sa rozprávajú a objímajú. Snežný muž často premýšľal, prečo to ľudia robia. Prečo každý nežije sám, ako on? Veď je to v poriadku.
Jedného dňa, keď tak sedel na svojej hore a pozoroval ľudí v meste, počul, ako sa niečomu smejú. Chcel počuť viac a vedieť, prečo sa tak smejú, a tak sa stále približoval k mestu a nakláňal sa, aby všetko počul. Zošmykol sa z hory o niečo nižšie a ešte o niečo bližšie. Keď už bol takmer pri meste, podlomila sa mu noha, natiahol sa na chrbát a skĺzol z hory dole. Nabral takú rýchlosť, že nedokázal zabrzdiť, a na chrbte sa kĺzal priamo do mesta.
Zastavil sa pri skupine detí, ktoré sa živo rozprávali a na niečom sa smiali. Keď sa pri nich z ničoho nič zastavil obrovský snežný muž, úplne zmĺkli. Všetky deti sa pomaly zoskupili okolo neho a začali si ho prezerať.
Potom sa najmenší z nich odvážil opýtať: „Nestalo sa ti nič? Si v poriadku? Pomôžeme ti vstať, dobre?“ Snežný muž len prikývol a opatrne sa pokúsil postaviť na nohy. Všetky deti sa mu snažili pomôcť. Keď snežný muž pevne stál, prehovoril: „Ďakujem vám veľmi pekne. Ja som snežný muž. Bývam na hore nad mestom a žijem tam sám. Chcel som vedieť, čomu sa tak smejete. Keď som sa nakláňal a približoval k vám, pošmykol som sa a teraz som vo vašom meste. Nehnevajte sa. Vrátim sa späť na vrchol.“ Otočil sa a odišiel. Keď odišiel, deti ani nestihli nič povedať. Snežný muž sa vrátil do svojej jaskyne a bol tam opäť sám a každý večer sa pozeral na mesto plné ľudí.
Prešiel krátky čas a najmenší chlapec v mestečku celý čas nemohol prestať myslieť na snežného muža.
Nakoniec zavolal svojich kamarátov a povedal:“Mám nápad. Snežný muž žije sám na svojej hore. Je z toho smutný. Videli ste, ako sa tváril, keď odchádzal? My sme kamaráti a je nás viac, ale on je úplne sám. Musíme sa s ním skamarátiť. Nech vie, že máme radi snežných mužov. Nemôžeme sa k nemu dostať na kopec, je to príliš ďaleko, nezvládneme to. Ale on povedal, že každú noc pozoruje naše mesto. Tak urobíme veľký nápis a zavesíme ho nad mesto, aby si ho prečítal a prišiel k nám. Aby vedel, že sa s nami môže aj kamarátiť.“ „To je super nápad!“ kričali deti jeden cez druhého.
A tak sa pustili do práce. Vyrobili veľký nápis a večer ho s pomocou rodičov vyvesili čo najvyššie k svetlám, aby bol dobre vidieť. Keď snežný muž večer vyšiel zo svojej jaskyne a pozrel sa na mesto, nemohol uveriť vlastným očiam. V diaľke uvidel odkaz napísaný len pre neho: „Snežný muž, poď sa s nami porozprávať a smiať sa. Tvoji kamaráti.“
Keď to uvidel, okamžite zbehol dolu. Jeho veľké nohy nestíhali, tak si sadol na zadok a po snehu sa šmýkal až dole do mesta. Mal takú radosť, že s niekým môže byť a že má kamarátov.
Odvtedy už snežný muž nesedí každý večer sám. Má priateľov. Niekedy sa za nimi šmýka do mesta a niekedy ich vynesie do svojej jaskyne. Ale predovšetkým je šťastný. Vie, že s priateľmi je lepšie a že ich každý potrebuje.
