Nastalo sucho. Obdobie, kedy mraky dávno nikto nevidel. Aj slniečko pálilo oveľa viac. Zvieratká v lese sa schovávali v tieni borovíc a chodili sa schladiť do najbližšieho potoka. Teplo ale nebolo to jediné, čo im robilo starosti. To, že dlho nepršalo, znamenalo, že sa môže občas niekde objaviť požiar. A to sa aj v borovicovom lese stalo.
Bolo slnečné popoludnie, slniečko vysoko na nebi. Zvieratká v lese odpočívali na machu, alebo si zmáčali labky v potoku, keď tu zrazu niečo jazvec zacítil. „Ako keby tu niekto niečo pálil,“ povedal nahlas a naďalej naťahoval nepríjemnú vôňu do svojich nozdier. Po chvíli aj veveričky zbadali v diaľke malý dym.
„Rýchlo, rýchlo, musíme to uhasiť!“ volali všetky zvieratká, ktoré sedeli pri potoku. Čo najrýchlejšie vytvorili všetci hada tým, že sa postavili vedľa seba od potoka až k vzniknutému požiaru. Podávali si medzi sebou vodu vo všetkom, čo mali po ruke, a snažili sa uhasiť oheň. Po pár minútach sa to podarilo. Vznietila sa len menšia hromada lístia, takže sa to zvládlo rýchlo. Zvieratká si unavene sadli pozdĺž potoka a vydýchli si.
Jazvec ale začal uvažovať nahlas: „Mali by sme sa na to lepšie pripraviť. Nabudúce môže niekomu horieť domček a niečo sa prihodiť. Mali by sme si vyrobiť pojazdnú hasiacu striekačku. Čo vy na to? Než sa stane niečo hrozné.“ „To je skvelý nápad, jazvec, ale kde na ňu vezmeme peniaze?“ spýtali sa zvedavé veveričky. „Urobíme zbierku. Je to pre dobrú vec. Určite radi všetci prispejú,“ rozhodol jazvec.
A tak sa aj stalo. Jazvec s veveričkami hneď vyskočili a začali chodiť po celom lese a vyberať veci a peniaze na výrobu pojazdnej hasiacej striekačky. Všetky zvieratká veľmi radi prispeli, až na toho najbohatšieho v lese. Na medveďa. Ten len ohrnul nos a pyšne povedal: „Nič vám nedám, sám mám málo. Keď bude horieť môj dom, uhasím si ho sám. Nepotrebujem vašu striekačku. Je to hlúposť a zbytočne vyhodené peniaze.“
Hoci medveď zvieratká vyhodil a nič im nedal, nazbierali dosť peňazí na výrobu striekačky. Na nič nečakali a pustili sa všetci spoločne do práce. Zapojilo sa úplne každé zvieratko z lesa, teda až na medveďa. Za pár hodín bola striekačka hotová. Ubehlo sotva pár dní a už ju museli použiť. Ale vieš, čo tentoraz začalo horieť? Samozrejme že medveďov dom. Presne toho medveďa, ktorý nielenže nechcel na striekačku prispieť, ale aj ako jediný ju ani nestaval. Teraz bezradne stál pred svojím domom a volal všetkých na pomoc. Dym sa mu valil zo všetkých okien a on len pobehoval okolo a držal sa za hlavu.
Zvieratká počuli, ako volá o pomoc, a tak neváhali a hneď prišli so svojou hasiacou striekačkou. Oheň už bol veľký a bolo ťažké ho skrotiť. Nakoniec sa to ale podarilo. Plamene sa stratili pod vodou, ktorú bez vyčerpania striekačka chrlila. Medveď stál pred svojím domom. Smutne sa pozeral, ako vyteká z dverí voda. V tej chvíli si ale uvedomil, že keby bol vo vnútri a keby mu zvieratká nepomohli, mohlo sa stať aj niečo horšie. Otočil sa teda k vyčerpaným kamarátom a ospravedlnil sa: „Je mi to ľúto. Prepáčte, že som sa vám vysmieval a nechcel som vám ani dať peniaze, ani vám pomôcť. Ďakujem, že ste pomohli vy mne.“
Zvieratká boli láskavé, a tak medveďovi odpustili. Pomohli mu potom ešte aj dať dom do poriadku, aby v ňom mohol zase bývať. A potom ich medveď pozval na ten najlepší obed, ktorý dokázal uvariť. Odvtedy už nebol lakomý ani sebecký. Bol rád, že má kamarátov, ktorí vedia odpúšťať.
