Víla Dandelia bola kvetinová víla. Ale zatiaľ čo ostatné kvetinové víly mali krásne motýlie krídla hrajúce všetkými možnými farbami, víla Dandelia nemala žiadne. To ju veľmi trápilo, pretože ostatné víly sa jej kvôli tomu často posmievali. To bolo od nich veľmi škaredé.
Priblížil sa deň, keď malým vílam končí škola. Všetky, ktoré úspešne dokončili prvú víliu triedu, dostanú svoje vlastné žriebätko jednorožca. Dandelia sa na to tak tešila! Konečne niečo, čo potvrdí, že je skutočne víla. Aj bez krídel.
„Milé víly,“ povedala pani učiteľka, „dnes je veľmi významný deň. Každá z vás dostane svoje malé žriebä jednorožca. Môžete ho pomenovať, ako je vám milé. Počas prázdnin sa oň musíte pekne starať, aby vám vyrástol. V druhej triede sa budeme venovať jeho výcviku a budete sa učiť na ňom jazdiť. Teraz vás poprosím, aby ste každá odišli iným smerom do lesa. Váš jednorožec si vás nájde. Potom sa vráťte aj s vašimi jednorožcami späť.
Víly sa rozbehli každá iným smerom. Dandelia bežala na kraj lesa, kde tiekol malý potôčik. Posadila sa na kameň a netrpezlivo sa rozhliadala. Dlho sa nič nedialo. Potom však niečo zašuchotalo v húštine. Medzi vetvami sa objavilo nádherné malé biele žriebä a radostne bežalo priamo k Dandelii.
„Jé! Ahoj, Rožtek,“ zvolala Dandelia a objala žriebätko. To sa o ňu zamilovane obtieralo.
Keď sa Dandelia vrátila aj s Rožtekom medzi ostatné víly, jej nadšenie bolo preč. Ostatné žriebätká mali medzi očami malý roh. To jej nie. Dandelii bolo do plaču.
„Možno mu roh ešte narastie,“ snažila sa Dandeliu upokojiť pani učiteľka. „Jednorožce sú veľmi záhadné tvory a vedia prekvapiť.“
A tak sa Dandelia celé prázdniny o svojho jednorožca pekne starala. Mala ho veľmi rada. Už mu nehovorila Rožek, ale Bezrožec. Každý deň sa pozerala na jeho hlavu, či mu tam nerastie roh. Ale stále nič.
Prázdniny uplynuli ako voda a bol tu prvý školský deň. Všetky víly mali jednorožce s rohmi, ktoré im za tie dva mesiace voľna ešte podrástli.
„Ty proste nie si víla, Dandelia,“ hovorila jej spolužiačka Lila. „A toto nie je jednorožec, ale obyčajný normálny kôň.“
„Nie je obyčajný,“ obhajovala ho Dandelia.
„Ale je. Však, ty jedna biela bezrohá obluda,“ povedala Lila Bezrožcovi. Ale to vôbec nemala robiť.
Bezrožca to naštvalo a rozbehol sa hlavou proti Lile, ako keby ju chcel pichnúť rohom, ktorý nemal. Lila sa vyľakala, že strnula na mieste. Až na poslednú chvíľu sa jej podarilo uskočiť, inak by ju Bezrožec prevalcoval. Bezrožec tak minul a nestihol včas zabrzdiť. Hlavou narazil do stromu. Ozvala sa rana. Bezrožec mal namiesto rohu na hlave hrču ako hrom. Dandelia mu na ňu dala list skorocelu a pohladila ho.
„Nič si z toho nerob, ty môj Hrčúľko. Ja ťa mám rada aj tak.“
„Ten tvoj hlúpy kôň mi chcel ublížiť. To sa povie pani učiteľke a tá ho nechá vyhnať z nášho lesa!“ ozvala sa Lila.
„Tak to ani omylom. Vôbec sa neopováž.“
„Hej? „To by si ma musela najprv chytiť, aby si ma zastavila,“ povedala Lila a rozbehla sa po lúke preč.
Dandelia sa hnala za ňou. Nenechá tú hlúpu dievčinu, aby ju pripravila o koňa. Obe víly bežali, čo im nožky stačili. Predierali sa trávou a kvetmi. Vôbec si nevšimli, že dobehli na kraj vysokých skál, pod ktorými svoj chrbát otvárala hlboká priepasť. Lila vbehla na skalu, prekvapene sa zakymácala, potom sa však odrazila a krídla ju zdvihli do vzduchu. Teraz letela.
Dandelia si prudkého konca skaly všimla až neskoro. Zastavila na samom okraji, ale noha jej vykĺzla po hline a víla bez krídel sa rútila dole do priepasti. Zrazu sa ozval dusot konských kopýt. Bezrožec bežal po celý čas za nimi, dobehol na kraj skaly, odrazil sa a rútil sa za padajúcou Dandeliou. A tu sa stalo niečo úžasné. Bezrožec roztiahol krídla ako vták, chytil Dandeliu na svoj chrbát a zniesol sa s ňou na zem.
„Ty nie si jednorožec! Ty si pegas!“ žasla prekvapená Dandelia a objímala svojho koňa, ktorému teraz z bokov vyrastali mohutné biele krídla.
Na zem sa k nim zniesla Lila.
„Prepáč, Dandelia, krivdila som ti. Takmer to zle dopadlo. Nebyt‘ tvojho odvážneho koňa, samozrejme. Odpustíš mi?“
„Áno, Lila. Od teraz už budeme kamarátky.“
Potom sa Dandelia otočila na svojho pegasa.
„A ako ti teraz budem hovoriť? Z Roháčika, Bezrožca a Hrčúlka ťa premenujem na Anjelika.“
„To je krásne meno,“ súhlasila Lila. „Ja tej svojej jednorožke hovorím Žabka. Keď na nej sedím, tak mi príde, že strašne poskakuje. Zrovna ako žaba.“
Obe víly sa zasmiali a vrátili sa späť na svoju víliu lúku pri lese. Tam sa spoločne učia a strážia kvety a pokoj v prírode, nesúperia spolu a nikomu sa už neposmievajú.
