Za siedmymi horami a siedmymi údoliami bola krásna dedina. Všetky domčeky v nej boli postavené do kruhu a priamo uprostred bol veľký rybník. Každý rok, keď prišla zima, rybník zamrzol a všetci, ktorí v tej dedine žili, sa na naň chodili korčuľovať. Chodili tam všetci. Malí aj veľkí, mladí aj starí, dievčatá aj chlapci.
V jednom domčeku neďaleko rybníka býval malý chlapec. Volal sa David. Bol zvedavý a chcel všetko vedieť. Mal veľa otázok a chcel na všetky dostať odpoveď. Každý večer sa na postieľke otočil k oknu a pozeral sa na rybník. Chcel vidieť ako zamŕza. Zaujímalo ho, aké kúzlo sa to v noci deje, že ráno je rybník úplne zamrznutý. Maminka mu vždy hovorila, že to je príroda, ale on vedel, že je v tom niečo viac.
Jednej noci, keď nemohol zaspať, sa opäť pozeral na rybník. Oči sa mu pomaly zatvárali, keď zrazu počul zvláštny zvuk. Také zvláštne cinkanie. Akoby sa už niekto korčuľoval na rybníku. Pomaly sa pozrel von oknom. Nemohol uveriť vlastným očiam. Na hladine rybníka sa korčuľoval škriatok. Bol menší, jeho strieborná žiara osvetľovala vodu a pri každom pohybe hádzal ľad. Nemal na sebe korčule, ale jazdil krásne. Pri každom odraze jemne a ticho zacinkal. Korčuľoval po rybníku krížom krážom. Chvíľu mu to trvalo, ale napokon to dokázal. Po celom rybníku škriatok vytvoril zamrznutý ľad. Obišiel rybník a rozhliadol sa okolo. Bolo to, akoby niečo hľadal. „No, škoda. Po všetkej tej námahe by som si dal niečo na jedenie, ale nič tu nie je.“ Malý škriatok si pre seba zamrmlal. Potom sa rozbehol na ľad, trikrát sa s výskokom otočil, naposledy to cinklo a zmizol.
David sa stále pozeral von oknom a premýšľal o tom, čo videl. Každý ďalší večer čakal pri okne, kým sa škriatok znovu objaví. Dlho neprichádzal, pretože rybník bol stále dobre zamrznutý. Jedného dňa však predsa len prišiel. Musel opraviť ľadovú plochu, aby bola dostatočne zamrznutá. David bol od šťastia bez seba, že sa toho dočkal. Spomenul si, ako škriatok hovoril, že by chcel niečo na jedenie. Položil teda na okraj rybníka niekoľko sušienok zabalených v šatke a trochu mlieka. Dúfal, že to má ľadový škriatok rád.
David pozoroval škriatka, ako upravuje ľad. Potom sa priblížil k balíčku, ktorý našiel na okraji. Keď ho rozbalil, rozžiarili sa mu oči. Bolo to prvýkrát, čo niečo dostal. Všetko si napchal do úst, vypil mlieko, a ešte keď mu stekalo po brade, kričal na všetky strany: „Ďakujem! Neviem, kto to sem dal, ale veľmi pekne ďakujem! Nemusíš sa ma báť, nabudúce príď za mnou von a spolu si zakorčuľujeme.
David mal veľkú radosť. Odvtedy vždy, keď sa blížila zima a začínalo mrznúť, sedel pri okne oblečený, v jednej ruke mal korčule a v druhej šatku so sušienkami a mliekom. Čakal na svojho kamaráta škriatka. A keď už bol potom dospelý, ich priateľstvo sa neskončilo, len sa upevňovalo.
