Bol raz jeden Juraj a ten mal veru netypické povolanie. Bol zbojníkom. Bohatým bral a chudobným dával. Pre všetkých bohatých bol postrachom a všetci chudobní ľudia ho mali radi. A Jurko bol spokojný a šťastný, mal svoju družinu a býval hlboko v horách.
Raz sa ale zaľúbil do Aničky! A to vám poviem, to vám bola sekera! Jurko ju požiadal o ruku, no Anička povedala, že sa za neho vydá len vtedy, keď prestane zbojníčiť. No, čo mal Jurko robiť? Neostávalo mu nič iné. A tak dal zbohom svojej družine a zbojníctvu a nasťahoval sa s Aničkou do domu jej rodičov. A tam sa začal Jurkovi nový život. Žiadne behanie po lúkach, žiadne spievanie pri vatre, žiadna voľnosť, sloboda a žiadni priatelia. Jurko musel počúvať svoju Aničku. Varil, pral, vešal bielizeň, kŕmil hydinu, rúbal drevo, kosil trávu. Keď ho prišli navštíviť kamaráti zbojníci, veru sa mu za to aj smiali: „Juro, Juro, čože sa to s tebou stalo! Veď ty si už ako baba! Nože sa vráť k nám!“ Toľko Jura prehovárali, že sa Juro rozhodol a ešte v ten večer s nimi odišiel. A Anička? Tá sa len zasmiala. Že však on sa za tri dni vráti. Ale mýlila sa. Juro sa vrátil už na druhý deň. Už si odvykol spať na chladnej zemi, jesť surové zemiaky a utekať pred vojakmi. Celkom sa mu to sprotivilo. Už sa len tešil domov, do tepla, k plnému stolu jedla a k svojej milovanej Aničke. Takto zbojník Juro zlenivel a už sa nikdy k zbojníčeniu nevrátil. Mal doma Aničku a štyri krásne deti. A tak svet prišiel o zbojníka.
