Kedysi dávno v ďalekej krajine žil chudobný chlapec. Volal sa Aladin. Každý deň sa prechádzal po trhoch medzi ľuďmi, mal rád ten ruch a rád sa pozeral na všetky tie krásne veci, ktoré tam kupci ponúkali. No mohol sa len pozerať, on aj jeho matka boli chudobní a nemohli si nič z toho dovoliť.
Jedného dňa stretol Aladin na trhu zaujímavého muža. Vyzerať ako bohatý kupec z ďalekých krajín, ale v skutočnosti to bol čarodej. Rozprával Aladinovi príbehy plné dobrodružstiev. Chlapec ich veľmi rád počúval a večer ich rozprával matke.
„Ja ti neviem, Aladin,“ vravela matka. „Mne sa ten človek nezdá. Príbehy má zaujímavé, čo o to, ale dávaj si na neho pozor. Vôbec ho nepoznáš a ty si taký dôverčivý. Všetci ľudia nie sú len dobrí a čestní.“
Ale na druhý deň toho čarodeja stretol Aladin znova. Jeho príbehy boli ešte zaujímavejšie než včera. Potom vzal Aladina za mesto.
„Chcel by si tiež zažiť malé dobrodružstvo?“ spýtal sa čarodej.
„Jasné že áno. Ale tu v meste sa sotva nejaké nájde.“
„Tu je vchod do podzemnej hrobky. Ty si štíhly, ty sa tam pretiahneš.“
„Nič tu nevidím. Len skaly a piesok,“ mračil sa Aladin na miesto, kam ukazoval čarodej.
„No veď musím povedať heslo. Teda kúzlo. Akonáhle sa vchod otvorí, prešmykneš sa tam a prinesieš mi starú olejovú lampu. Ale na nič iné tam nesiahaj, jasné?“
Aladin mal ešte veľa otázok, ale čarodej už začal mrmlať kúzelnú formulu. Kamene sa od seba odsunuli a otvorili škáru takú úzku, že mal aj Aladin čo robiť, aby sa pretiahol dovnútra.
Akonáhle bol dole, obklopila ho tma a zatuchnutý pach miesta, kam dlho žiadna noha nevkročila. Keď sa rozhliadol a privykol šeru, skoro sa údivom posadil na zadok. Okolo neho bolo toľko zlata, šperkov a drahého kameňa, že sa nebol schopný pohnúť. Toto nikdy v živote nevidel.
„Tak rob, rob. Bež pre tú lampu a ničoho si nevšímaj,“ kričal zhora čarodej.
Aladin sa rozbehol na koniec hrobky pre lampu. Vzal ju a niesol späť. Tu ho však očaril krásny prsteň. Neodolal, zobral ho a nasadil si ho na prst. A prečo si vziať len prsteň? Ešte niečo pre mamu, nech už sa nemusí mať zle. Nabral hrsť zlata do vrecka.
„Aladin, rob! Otvor sa čoskoro zavrie. Hoď mi tú lampu,“ naliehal čarodej.
„Tak ma najprv vytiahnite hore,“ povedal Aladin, pretože nebol až taký hlúpy.
Čarodej neochotne vytiahol Aladina hore, vytrhol mu z rúk lampu a snažil sa ho zhodiť späť dolu do diery. To sa mu aj podarilo, ale Aladin mu stihol lampu vziať a spadol do hrobky aj s ňou. Otvor sa uzavrel a čarodej mal smolu.
Aladin sedel obklopený tmou a premýšľal, prečo bola pre čarodeja tá stará zaprášená lampa taká dôležitá. Pohladil ju, aby z nej zotrel prach, keď vtom sa lampa začala triasť. Aladin ju opatrne položil na zem a sledoval, ako sa z hubice lampy súka dym. Ten sa vytvaroval do postavy muža v podivnom oblečení.
„Som džin tejto lampy. Kto ma privolá, tomu slúžim. Čo si želáš, môj pane?“ prehovoril ten duch.
„Prečo máš na sebe ružovú sukničku pre deti a pirátsky klobúk?“ spýtal sa ho podozrievavo Aladin.
„Prepáč, ale v lampe je hrozná nuda. Musím sa tiež nejako zabávať. Vydrž, prezlečiem sa.“
Dym sa vsiakol do lampy a v okamihu bol späť džin. Tentokrát už vyzeral normálne.
„Tak teraz to prianie. Splním ti čokoľvek.“
„Vážne?“ neveril mu Aladin. „Tak nech sa objavím doma aj s poriadnym kusom pokladu, čo sa tu povaľuje.“
Ani sa nenazdal a už bol doma aj s peniazmi. Objal matku a obaja sa radovali, že sa budú mať dobre.
„Budem boháč! Budem môcť požiadať o ruku sultánovu dcéru,“ radoval sa Aladin.
Sultánova dcéra Jasmínka sa mu páčila už dlho. Vídal ju, keď jazdila v koči po hlavnej ceste cez trhy. A ako si zaumienil, tak aj urobil.
Sultán súhlasil, ale mal jednu podmienku.
„Dám ti svoju dcéru za ženu. Ale musíš jej postaviť krásny palác, ktorý len tak niekto nemá.“
Aladin sa len pousmial. S čarovnou lampou to predsa nebude problém. Dal džinovi pokyny a palác behom chvíľky stál na mieste. Jasmínka mala radosť, pretože aj jej sa mladý Aladin páčil.
Nikto však netušil, že čarodej snuje plán, ako sa zmocniť svojej lampy. Správy o boháčovi, ktorý postavil palác z ničoho, mu neušli a priviedli ho na Aladinovu stopu. Prezliekol sa za chudobného kupca s olejovými lampami a vyrazil pred palác.
„Staré lampy za nové! Skvelý obchod! Vymením vaše staré lampy za nové!“
Princezná Jasmínka to začula. Aladin nebol doma, a tak vzala ich starú lampu, že ju vymení. O tom, že v nej drieme nejaký džin, nemala ani tušenie. Vymenila lampu. V ten moment palác zmizol aj s Jasmínkou. Čarodej ju uniesol kamsi do svojho úkrytu.
Aladin sa chcel hneď vydať na cestu Jasmínku hľadať, ale kam by sa pre ňu mal vybrať? Našťastie bol chytrý a spomenul si na prsteň, ktorý zobral vtedy v hrobke. Keď bola kúzelná lampa, mohol by byť aj prsteň. Hneď ho začal trieť a skutočne. Po chvíľke pred ním stál ďalší džin, o niečo menší ako ten z lampy, a čakal na jeho želanie.
Len čo to Aladin vyslovil, palác bol späť aj s Jasmínkou a čarodejom. Čarodeja chytili vojaci a sultán ho nechal zavrieť do väzenia.
Odvtedy sa im tam všetkým žilo dobre. Aladin nikdy nezabudol na to, že býval chudobný chlapec, nezpyšnel a vždy sa snažil pomáhať tým, ktorí sa ocitli v núdzi ako vtedy on.
