V ďalekej krajine v hlbokom lese stála drevená chalúpka. A práve v nej sa odohral príbeh, ktorý ti budem rozprávať.
V tejto chalúpke žil chlapec menom Alex. Žil tam so svojimi rodičmi. Jeho otec bol drevorubač a väčšinu času trávil v lese. Alex často chodil otcovi pomáhať. Poznal les ako svoje topánky. Veľmi rád nosil drevo, kontroloval zvieratá, či sú dobre zazimované, skúmal stopy zvierat v snehu.
Jedného dňa, keď bol Alex s otcom v lese, našiel niečo zvláštne. V kríkoch ležalo vajce. Alex odhrnul konáre, zohol sa a snažil sa zistiť, od koho to je. Na vtáčie vajce však bolo veľké. Netušil, čie by mohlo byť. Alex sa ho dotkol a bolo úplne studené. Už dlho ho nikto neohrieval. „Čo ak je opustené a zviera vo vnútri by mohlo zamrznúť?“ napadlo Alexa.
V okolí vajíčka nevidel ani žiadne stopy. Všetko bolo zasypané snehom a k vajcu už dlho nikto neprišiel. Alex sa teda rozhodol vziať vajce do chalúpky a pokúsiť sa ho zohriať. Snáď ešte nie je neskoro a mláďa vo vnútri prežije.
Celú zimu sa Alex o vajíčko staral. Tak jedného rána videl, že začína praskať. Nedočkavo pri ňom sedel a skúmal ho zo všetkých strán. Po chvíli vajce prasklo a vykuklo z neho krídlo. Najprv jedno. Potom druhé. A potom hlava. Alex neveril vlastným očiam, čo sa pred ním z vajíčka vynorilo. Vo vnútri rozbitej škrupiny stál dráčik. Pozeral na Alexa a krútil pri tom očami.
„Kto si, kamarát môj?“ spýtal sa Alex a prezeral si malého dráčika. Malý dráčik urobil niekoľko krokov a padol chlapcovi do náručia. Od tej chvíle sa z dráčika a Alexa stali nerozluční priatelia.
Čas plynul a dráčik rástol a rástol. Po nejakom čase mu bolo v chalupe príliš tesno, a tak začal spávať v stodole neďaleko chalupy. Alex a drak chodili spolu do lesa, pomáhali oteckovi nosiť drevo a večer spolu sedávali v stodole a rozprávali sa. Všetok čas trávili spolu. Navzájom sa chránili a pomáhali si.
Ako čas bežal, rástol i Alex. Bol už z neho mladý muž. Bol dosť veľký na to, aby splnil jednu úlohu. Musel priniesť svojmu otcovi a mame vzácnu rastlinu, ktorá bola velmi ďaleko v skrytej jaskyni. Musel však ísť bez draka. Jeho rodičia už nemali silu ísť po ňu. Potrebovali ju však pre svoje zdravie. A verili, že Alex to dokáže. Ale on mal strach. Cesta za rastlinou bola nebezpečná.
Večer pred odchodom sa zveril svojmu drakovi: „Kamarát, mám strach. Cesta k rastline je ďaleká a nie je ľahká. A ked pôjdem bez teba, budem sa báť.“
Drak položil svoju labku na Alexov chrbát a povedal: „Alex, ty to dokážeš. Tvoji rodičia a ja v teba veríme. A budeme tu na teba čakať. Pamätaj si, že keď niekam ideš, mysli na svoj cieľ, nie na to, čoho sa bojíš. Potom dosiahneš všetko.“
Alex nikdy nezabudol na to, čo mu povedal drak. Nakoniec to všetko dokázal. Prešiel nebezpečnú a dlhú cestu a priniesol rastlinu svojim rodičom. Vďaka svojmu priateľovi drakovi a rade, ktorú mu dal, veril, že dokáže všetko.
