Armida sa vydala hľadať ľadového tigra, čarodeja, ktorý jediný mohol z jej krajiny sňať kliatbu a vyčarovať znovu jar. Lenže jeho zámok bol ďaleko a pred ňou sa tiahli biele a nekonečné polia plné snehu. Armida bola zmrznutá na kosť, vietor sa do nej opieral a brzdil ju a k tomu sa ešte borila do snehu, ktorý každým okamihom pripadával.
„Keby sa tak dalo nejako rýchlo dostať cez zasneženú pláň,“ povzdychlo si dievča. „Mám strach, že skôr zmrznem, než tam dôjdem.“
Zrazu, kde sa vzali, tu sa vzali, objavili sa vlci. Pribehli zapriahnutí k saniam a volali na Armidu: „Armida, nezúfaj. Prišli sme ti oplatiť, že si nás v zime nakŕmila. Nasadni na sane a my ťa prevezieme na koniec plání.
A tak vlci previezli láskavú princeznú cez dlhé snehové pole. Pri priepasti, ktorá sa tiahla, kam len oko dohliadlo, a bola široká tak, že by ju žiadny živý tvor nedokázal preskočiť, sa vlci rozlúčili a rozutekali sa preč.
Armida sa smutne dívala na hĺbku, ktorá pred ňou otvárala svoj hltan.
„Ach jaj, keby som tak mala krídla ako vták, mohla by som ju ľahko preletieť.“
Zrazu nad hlavou začula klapať bocianie zobáky.
„Armida, letíme ti na pomoc! Za to, že si nás nenechala zamrznúť v jazierku a zohriala nás, prenesieme ťa na druhú stranu!“
Dva bociany chytili Armidu za ramená a preniesli ju cez priepasť.
„Ďakujem vám, bociany.“
„Nemáš za čo, dievča. Veľa šťastia,“ zaželali jej bociany a odleteli preč.
Na Armidu čakalo jazero. Jediné šťastie, že bolo zamrznuté. Armida si nasadila korčule, ktoré jej venoval kupec za záchranu jeho dcéry, a postavila sa. Sotva sa ale odrazila, pošmyklo sa jej to a sadla si zadkom na tvrdý ľad.
„Jauvajs, je to ťažšie, než to vyzerá.“
Armida zobrala palicu, aby sa mohla podopierať. Ale za chvíľu už ju nepotrebovala, pretože sa naučila na korčuliach stáť a ísť vpred. Vyrazila po ľade. Ako tak kĺzala, začal sa pred ňou objavovať ostrov so zámkom. Bola skoro v cieli.
Dokorčuľovala na ostrov, tam si prezula topánky a vyrazila k zámku. Zabúchala na dvere, ale nikto sa neozval. Len dvere sa samy so zavŕzaním otvorili. Armida vošla dovnútra. Chodby ju zaviedli až do trónnej sály, kde na tróne sedel tiger.
„Čo tu chceš? A ako si sa sem dostala?“ zavrčal tiger.
„Som Armida a prišla som zachrániť naše kráľovstvo. Vráť doň zase jar, prosím.“
„Je to trest za to, že ma kráľ s vojakmi pred mnohými rokmi vlákali do pasce a nechali ma tam zmrznúť na kocku ľadu. Trest si zaslúžia.“
„Netrestaj ale všetkých. Veď trpia aj nevinní ľudia a zvieratá. A vlastne, prečo sa nepremeňíš na kráľa?“
Tiger zavrčal. Nakoniec si odfrkol a priznal: „Neviem ako. Zabudol som, ako sa premeniť späť za tie roky, čo som bol kocka ľadu.“
Armida tigrovi rozprávala, čo všetko videla cestou sem, ako pomohla zvieratkám aj ľuďom a ako sa jej za to odvďačili. Vďaka nim sa dostala až sem.
„To si išla takú diaľku ma prosiť o jar?“
„Prišla som aj kvôli tebe. Stále si môj darček, čo som dostala k narodeninám,“ usmiala sa Armida.
„Tak darček,“ zasmial sa tiger. „Ale dobre, vrátim jar tvojej zemi. Bez teba by som bol stále len kockou ľadu.“
Tiger zamával chvostom a vyslal kúzlo, ktoré doletelo až do krajiny princeznej Armidy. Roztopilo všetok ľad a sneh, nechalo slnko vykuknúť spoza mrakov a zanechalo po sebe teplo a jarné kvety.
„Zostaneš tu teraz ale so mnou a staneš sa mojou nevestou. Inak sa zima do tvojho kráľovstva zase vráti.“
„Dobre teda.“
Čoskoro sa konala podivná svadba. Princezná Armida si brala ľadového tigra. Keď ho pobozkala, premenil sa na krásneho mladíka. Len jeho tigre oči mu zostali. Boli to tie oči, kvôli ktorým ho Armida vtedy nechala rozmraziť z ľadu. Oslavy trvali ešte týždeň a Ľadový tiger sa rozhodol, že nechá vo svojej krajine striedať štyri ročné obdobia – jar, leto, jeseň aj zimu. Pretože všetky sú rovnako krásne a láskavé ako jeho milovaná princezná Armida.
A tak spolu Ľadový tiger a Armida žili šťastne a spokojne až do smrti.
