Katka bola milé, zlaté dievčatko, ktoré nosilo mašličky a pekné sukničky. Rada spievala a pekne maľovala. Jedného dňa v januári prekvapila svojich spolužiakov, keď na otázku pani učiteľky, čo by chcela v živote zažiť, odpovedala: „Ja by som sa aspoň raz chcela odviezť na traktore, ktorý odhŕňa sneh.“
Deti aj pani učiteľka sa zasmiali, no Katka to myslela vážne. Jej otec taký traktor nemá a určite to musí byť parádny zážitok. Katkin spolužiak Jurko to doma hovoril svojmu otcovi, ktorý v ich dedine odhŕňal sneh. Ten sa zasmial a povedal, že keď pôjde najbližšie odhŕňať sneh, zavolá aj tu Jurkovu milú spolužiačku. Jurko bol spokojný a Katke povedal, že má počkať, kým napadne sneh. Katka neverila, no keď o dva týždne napadol sneh, pri dverách zaklopal Jurko s otcom a vypýtali Katku na jazdu na traktore.
Katkina mama sa najskôr bála, no potom súhlasila a Katke sa splnil sen! Už len vyliezť do toho obrovského traktora bolo niečo! Bolo to tak veľmi vysoko! Katka sa pohodlne usadila vedľa Jurka a jeho otca a výlet sa mohol začať! Traktor hrmotal, pípal a svietil a všetko vonku sa zdalo také malé a smiešne. Katka nevedela pochopiť, ako vie ujo tak dobre šoférovať. Brodil sa ulicami a pritom neoškrel žiadne stojace auto a ani nezhodil žiaden smetiak!
„Keď budem veľká, aj ja budem tak vedieť šoférovať,“ sľúbila si Katka, keď poodhŕňali sneh z celej dediny. Poďakovala Jurkovmu otcovi a domov sa vrátila plná zážitkov.
O týždeň neskôr písali sloh o najdôležitejšom povolaní. Katka písala o odhŕňaní snehu. Deti sa zasmiali, no Katka im to vysvetlila: „Keby nebolo ľudí, ktorí by odhŕňali sneh, ľudia by sa nedostali do práce, deti do škôl, chorí do nemocnice a hladní do obchodu.“ Deti sa zamysleli a súhlasili. Bolo to naozaj dôležité povolanie.
