Maruška P.

V jednej peknej záhradke stála klietka. Bola plná hoblín a sena. V tej klietke bývalo morča. Volalo sa Mišpulín a bol to samček. Mal hnedú huňatú srsť, oči hnedé ako čokoládka a bol veľmi lenivý. Celé dni len ležal a hovel si v domčeku. Keď mal na niečo chuť, začal hlasno pískať. Najradšej len jedol, spal a prevaľoval sa vo svojej klietke. A bol stále ťažší a ťažší.

Za niekoľkými lesmi a niekoľkými poliami bol rybník. Bolo na ňom niekoľko lekien a okolo neho rástlo rákosie. Z rákosia sa pravidelne ozývali pravidelné zvuky. „Kvaky, kvak, kvaky, kvak.“ Také kvákanie znamenalo, že si pri rybníku vykladajú dvaja žabiaci. Volali sa Hop a Skok. Boli to dvaja žabí bračekovia. Žili pri tomto rybníku už veľmi dlho. Cez deň sa pred slniečkom schovávali v rákosí a večer sa uvelebili na niektorom lekne a kvákali svoju pesničku na dobrú noc. Ľudia, ktorí bývali pri rybníku, si na ich kvákanie tak zvykli, že bez toho nemohli ani zaspať. Jeden večer bolo ale niečo inak.

Kedysi dávno, pred mnohými a mnohými rokmi sa jeden muž rozhodol, že zasadí strom. Vybral si krásnu lúku blízko mesta, vykopal tam dieru a zasadil tam malý stromček. Staral sa oň a každý deň ho chodil kontrolovať. Strom krásne rástol a silnel. Muž mal z toho radosť a tak zasadil ďalšie a potom ďalšie. Po nejakej dobe na mieste už bolo toľko stromov, že tam vyrástol menší lesík. Začali tam bývať zvieratká. Napríklad vtáčiky, veveričky a jazvece. Všetci ľudia z mesta boli radi, že majú blízko mesta taký krásny kus prírody. A veľmi radi do lesa chodili. Raz ale zvieratká skoro o les prišli.