Ďaleko v indiánskej krajine žilo malé dievčatko. Mala dlhé čierne havranie vlasy, vždy spletené do dvoch dlhých vrkočov. Na hlave nosila pestrofarebnú čelenku v ktorej mala napichané pierka. Volala sa Inčučuna. Jej mamička a otecko boli tiež indiáni a žili vo vysokých stanoch.
Čítať ďalej →
Ľudmilka bolo malé blonďavé dievčatko, ktoré trávilo väčšinu času v lese. Rada si čítala, odpočívala a dávala srnkám do kŕmidiel rôzne pochúťky. Milovala, keď si mohla len tak ľahnúť do machu, cítiť vôňu hríbov a ochutnávať lesné plody, ktoré rástli všade naokolo. Jedného dňa však Ľudmilka v lese stretla niekoho, koho ešte nikdy predtým nevidela. Ani vlastne netušila, že niekto taký existuje.
Čítať ďalej →
Keď príde jeseň, vonku často fúka. Vietor sa snaží pomôcť stromom, aby zhodili čo najviac listov. A tak fúka a fúka na všetky strany. Takýto vietor je najlepší na púšťanie šarkanov. Preto sa aj v jednom malom mestečku deti dohodli, že si usporiadajú šarkaniádu drakov. Všetky deti mali po škole prísť na veľkú lúku kde budú púšťať svoje šarkany. To ale ešte nevedeli, kto za nimi na lúku príde.
Čítať ďalej →
Keď sa večer pozrieš na oblohu a keď mraky už dávno išli spať a nepreháňajú sa na oblohe, uvidíš všade nad sebou hviezdy. Je to ako čierny plášť z trblietok. Niektoré žiaria jasne, iné jemne. Ak sa pozrieš pozorne, uvidíš malé svetielko, ktoré skáče z jednej hviezdy na druhú. To malé svetielko je Zornička. Nebeská nočná víla, ktorá dáva pozor na hviezdy a mesiac, a keď nastane správny čas, prebudí slnko, aby vyšlo na oblohu. Dáva slnku dobré ráno. Preto sa volá Zornička.
Čítať ďalej →S príchodom jesene začína slnko skôr zapadať, obloha je častejšie plná mrakov a často nastáva obdobie dažďov. Niekedy prší len chvíľu, ale niekedy prší celé týždne. Raz takéto zlé obdobie prišlo aj do našej dediny. Fúkal veľký vietor a mraky sa zhromaždili vedľa seba. Bola z toho poriadna búrka. Ale aj keď búrka ustala, pršalo daľej.
Čítať ďalej →Ďaleko v hlbokom lese stála drevená chalúpka. Mala červenú strechu, drevené dvere, maľované okná s farebnými záclonkami a bola celá zelená. Vyzerala úplne rozprávkovo. Žila v nej dobrá ježibabka s ježidedkom.
Čítať ďalej →Keď sa pozrieš na oblohu, uvidíš, ako sa mraky rýchlo pohybujú. Nie je to samozrejmosť. Poháňa ich vietor. Niekedy je taký silný, že mraky doslova behajú po oblohe, a inokedy je taký slabý, že sotva nejaký mrak zakolíše. Odkiaľ sa ten vietor berie? A kto ho ovláda? Hovorí sa, že existujú veterní škriatkovia, ktorí lietajú medzi mrakmi a rozháňajú ich. Je ich veľa, ale ľudia ich nevidia. Lietajú vysoko a skrývajú sa medzi mrakmi.
Čítať ďalej →Kedysi dávno stála na konci nášho mesta veľká budova. Mala veľa okien a asi tri poschodia. Bola sivá a už na prvý pohľad vyzerala smutne. Bola to detská nemocnica, kam chodili choré deti. Niektoré tam boli len chvíľu, stačilo ich ošetriť a mohli ísť domov, iné tam museli zostať aj niekoľko dní, lebo boli príliš choré. Niektoré dokonca priviezla aj sanitka. Jedným z týchto detí bola aj Sára.
Čítať ďalej →V meste veľa zvierat nevidno. Skôr uvidíš autá, motorky, kolobežky, veľa ľudí a hrajúce sa deti. Občas sa ale stane, že sa v meste ubytuje nejaké voľne žijúce zviera. Niekedy môžete napríklad vidieť vtáčie hniezda na stromoch. Nájdu si vysoký strom s rozvetvenými konármi. Starostlivo si nanosia vetvičku za vetvičkou a list za listom, až kým im nevznikne pohodlné a pevné hniezdo. Jeden takýto strom, na ktorom žili vtáky, stál priamo pred Editiným domom.
Čítať ďalej →V jednej malebnej dedinke žil malý chlapec. Volal sa Janko. Na hlave nosil vždy tú istú čiapku, kolená mal stále rozbité a ruky vždy špinavé. Ako rástol, naučil sa každému remeslu. Vedel ušiť topánky, opraviť strechu, zasadiť strom, jazdiť na traktore alebo na koni. Nebolo nič, čo by nevedel urobiť. Keď už bol dospelý, rozhodol sa ,že sa vydá do sveta. Koniec koncov, vedel robiť všetko, tak čo keby si mohol niekde vo svete zarobiť peniaze, aby sa mal dobre? Janko si zobral veľkú desiatu a išiel kam ho nohy niesli.
Čítať ďalej →