Maruška P.

Vítek bol chlapec, ktorý miloval dobrodružstvo. Staval si skrýše medzi stromami, v lese viazal laná a hojdal sa na nich a v zime si staval iglú, aby sa v ňom mohol hrať na eskimákov. Stále niečo vymýšľal a jeho fantázia nemala hraníc. Jedného dňa však zažil skutočné dobrodružstvo.

Ďaleko za našou dedinou bola pretekárska dráha. Každý rok sa tam konali automobilové preteky. Jazdili tam tie najlepšie pretekárske autá, aké kto kedy videl. Ich rýchlosť bola neuveriteľná. Zakaždým sa na ne prišlo pozrieť veľa ľudí. Všetci sa pozerali a zo svojich sedadiel povzbudzovali svojich favoritov. V blízkosti pretekárskej dráhy stáli aj iné ako pretekárske autá. Bolo tam zaparkované menšie hasičské auto a sanitka. Ale to hasičské auto bolo veľmi smutné.

Keď sa celý les zotmie a na oblohe sa objaví mesiac a hviezdy, nastane noc. Všetky zvieratká v lese sa schúlia vo svojích brlohoch a norách a idú spať. Musia načerpať sily na ďalší deň. Niektoré zvieratá však začínajú žiť až v noci. Spia počas dňa. Keď sa blíži súmrak, prebudia sa. Otvoria svoje malé očká a začnú svoj nočný život.

Keď ráno vyjde slnko a osvieti nám celú zem, na oblohe sa objaví niečo zvláštne. Na oblohe pláva malý obláčik, nadýchaný ako obláčik a vyzerá ako cukrová vata. Ostatné oblaky sú biele alebo modré, ale tento má ružovkastú farbu. To preto, že je čarovný. Sedia na ňom dve rozprávkové postavičky. Sú to víly. Jedna sa volá Dobromilka a druhá sa volá Dobrovilka.

Fanynka bola zvláštne dievčatko. Žila medzi strašidlami a sama bola malým roztomilým strašidielkom. Ryšavé vlasy mala vždy úplne rozstrapatené, tvár špinavú a jej oblečenie vyzeralo ako zošité z najrôznejších pestrofarebných kúskov oblečenia. Na prvý pohľad bolo vidieť, že nie je ako ostatné deti. Lenže Fanynka tak veľmi chcela mať kamarátov medzi normálnymi deťmi, aj keď mala maminku strašidlo a ocka tiež. Aj keď chodila do školy s ostatnými strašidlami, stále ju priťahoval svet obyčajných detí, ktoré neboli strašidlami.

Pri veľkom jazere na úplnej samote stála krásna chalúpka, ktorá bola iná ako ostatné. Každá jej stena bola pomaľovaná krásnymi obrazy v úplne nezvyčajných farbách.

V jednej peknej dedinke jazdí školský autobus. Je farebný a šoféruje ho veselý vodič. Keď ide, vyzerá to, akoby sa celý triasol. To preto, že vezie všetky deti z celej dediny. Tie si stále štebotajú a smejú sa a neusedia na jednom mieste, ale vodičovi to nevadí.

Ďaleko za mestom, až tam, kde neboli žiadne domy ani budovy, stála studňa. Bola veľmi hlboká. Voda v nej bola krásne čistá. Na okraji tej studne viselo vedro. Dalo sa spustiť dolu a každý, kto chcel, si mohol nabrať vodu a napiť sa. Nebola to však obyčajná voda. Ani studňa nebola obyčajná. Bola to studňa prianí a odpovedí.